Prirodzený výber intímnych tém a rôznych tvarových postupov bol násilne narušený mimoliterárnymi okolnosťami: po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa presadzuje „program ,konsolidácie´ literatúry v duchu doktríny socialistického realizmu“ (Marčok, 2004, s. 43). V roku 1968 zanikol časopis Kultúrny život a v roku 1970 časopis pre mladú literatúru Mladá tvorba. Viacerí spisovatelia a literárni vedci boli vylúčení zo Zväzu spisovateľov alebo nemohli publikovať (Ladislav Ťažký, Dominik Tatarka, Peter Karvaš, Milan Hamada, Kornel Földvári, Michal Gáfrik, Michal Nadubinský, Juraj Špitzer, Dušan Kužel, Pavel Hrúz, Katarína Lazarová a i.). Riešením politickej situácie bola pre niektorých tvorcov emigrácia (pars pro toto Jaroslava Blažková a Ladislav Mňačko) alebo autori volili vnútorný, disidentský exil (Dominik Tatarka, Hana Ponická, Ivan Kadlečík, Pavel Hrúz, Rudolf Dobiáš, Pavel Strauss, predstavitelia tzv. katolíckej moderny, napríklad Janko Silan, neskôr Martin M. Šimečka, Oleg Pastier, Jiří Olič a i.). Oproti tomu vychádzali texty autorov, ktorí sa viac alebo menej prispôsobili socialistickému realizmu: Jozefa Kota (Horúčka, 1973; Narodeniny, 1978; Kolkáreň, 1983), Jána Jonáša (Jedenáste prikázanie, 1975), Miloša Krna (románová trilógia Cnostný Metod, 1978) atď. Jonášov román vyvolal diskusiu o produktívnosti realistickej metódy pri stvárnení témy socializácie. Po roku 1970 teda nedochádza v slovenskej próze k radikálnym zmenám, naopak, literatúra obnovuje model z 50. rokov, „rovnako nevznikol ani principiálne nový horizont tematizácie životného sveta či radikálna zmena v nastoľovaní tradičných tém a problémov. Skôr šlo aj po roku 1970 o zmenu figurácie v rámci danej literárnej situácie, došlo k jej vnútornému prehodnoteniu, korektúram a redukciám predchádzajúcich pohybov, k recidívam prekonaných východísk.“ (Zajac – Jenčíková, 1989, s. 52).
Po roku 1970 nevzniklo ani silné generačné zoskupenie, do literatúry však do konca 70. rokov vstupujú autori s rôznymi individuálnymi poetikami: Peter Glocko, Milan Zelinka, Peter Andruška, Július Balco, Anton Baláž, Ivan Hudec, Ľuboš Jurík, Ivan Habaj, Dušan Kováč, Jozef Puškáš, Milan Šútovec, Andrej Ferko, Viera Švenková, Nataša Tanská, Etela Farkašová, Oľga Feldeková, Michal Dzvoník, Alta Vášová a i. Nemožno teda uvažovať o kvantitatívnej či kvalitatívnej stagnácii, naopak, s textami autorov zo 60. rokov sú hodnotovo porovnateľné predovšetkým prózy Stanislava Rakúsa, Dušana Mitanu či Dušana Dušeka. Stanislav Rakús debutoval zbierkou próz Žobráci (1976), ktorej dej je situovaný do bližšie nekonkretizovaného času monarchie, čo možno vnímať ako odklon od proklamovanej dobovej realistickej metódy. Oproti radosti z rozprávania, ktorým Rakús vo svojom debute oživuje príbehy ľudí zo sociálnej periférie, objavujeme v jeho druhej knihe Pieseň o studničnej vode (1979) tragické tóny a lyrické tvarovanie témy, presahujúce však tradíciu lyrizovanej prózy i účinnou psychologizáciou postáv. Dušan Mitana svojím debutom Psie dni (1970) nadviazal na postupy modernej svetovej prózy a aj v ďalších zbierkach próz Patagónia (1972) a Nočné správy (1976) vytváral z konkrétnych, každodenných situácií iracionálne až absurdné. Dušan Dušek sa už v debutovej zbierke próz Strecha domu (1972) prejavil ako senzualistický pozorovateľ reality, čo potvrdzuje názov druhej knihy Oči a zrak (1975). Aj v nasledujúcich prózach Dušek kreuje pozitívny životný pocit človeka, čím vytvára potrebnú protiváhu k deziluzívnej próze (Poloha pri srdci, 1982; Kalendár, 1983; Náprstok, 1985; Pešo do neba, 2000 a i.). Dušekov svet je plný tichej radosti, prameniacej z maličkostí sveta, z objavovania detailov, empatie k ľuďom a viery v zmysluplné vzťahy medzi mužom a ženou.