Výstavná aktivita slovenských dizajnérov, predovšetkým v súvislosti s pravidelnými Celoslovenskými výstavami úžitkového umenia a priemyselného výtvarníctva, poukazovala na potrebu širšieho uvádzania nových návrhov do výroby. Pomôcť mu malo zriaďovanie výtvarných rád v súvislosti s reorganizáciou priemyslu a stavebníctva roku 1959. Tieto orgány so zástupcami výtvarnej obce mali posudzovať a vyberať sortiment sériových výrobkov z hľadiska estetickej úrovne. Keďže boli iba poradnými orgánmi riaditeľov rezortov, výrobno-hospodárskych jednotiek či jednotlivých podnikov, ich právomoc bola obmedzená. Napriek tomu nesporne pozitívne ovplyvnili chápanie významu dizajnu v našej výrobe. V systéme netrhovej ekonomiky uspávanej monopolným postavením jednotlivých výrobcov však mali opatrenia ordinované vládou či straníckymi orgánmi vo všeobecnosti malý účinok. Neuspokojivosť ich realizácie ukazovala od roku 1964 i súťaž o „dokonalý výrobok“ (od roku 1966 už skromnejšie o „vynikajúci výrobok“). Preto vláda v roku 1964 rozhodla o zriadení Rady výtvarnej kultúry výroby ako svojho poradného orgánu, ktorý mal analyzovať kultúrnu stránku výroby a riadiť a kontrolovať činnosť systému výtvarných rád. Reálne právomoci RVKV boli opäť veľmi limitované, napriek tomu i ona prispela k zvýšeniu štandardu domáceho dizajnu a k teoretickej reflexii jeho podstaty.
Nové možnosti naznačili v druhej polovici 60. rokov 20. storočia pokusy oživiť málo efektívne centralizované direktívne metódy riadenia podnikov poskytnutím priestoru pre ich samostatné podnikanie. V rámci obrodných úsilí „pražskej jari“ sa objavili i hybridné teórie o dizajne v ekonomikách kombinujúcich centrálne riadenie s trhovými mechanizmami. Ich životaschopnosť sa však vzhľadom na inváziu vojsk Varšavskej zmluvy, ktorá zadusila pokus o reformu socializmu, nestihla preveriť.
Napriek nespornému pozitívnemu posunu sa i v 60. rokoch 20. storočia v slovenskom dizajne objavovali zaujímavé riešenia viac na výstavných podujatiach než vo výrobe. Rozšíril sa okruh slovenských dizajnérov. Posilnili ho absolventi novozriadeného (1959) zlínskeho ateliéru Vysokej školy umelecko-priemyslovej (VŠUP) profesora Zdeňka Kovářa, spomedzi ktorých treba spomenúť dizajnéra podniku Chirana (medicínska technika) Jarolíma Vavra a dlhoročného spolupracovníka Výskumného ústavu mechanizácie a automatizácie v Novom Meste nad Váhom Jána Ondrejoviča. Dizajnu elektrotechnických zariadení sa dominantne venovali Ján Vikrut a Tibor Herchl. Koncom 60. rokov sa začala plodná spolupráca Jindřicha Šafaříka s Považskými strojárňami v Považskej Bystrici na vývoji malých motocyklov. V oblasti dizajnu nábytku sa okrem tých, ktorých sme spomínali, pozoruhodnými riešeniami prezentovali Jiří Petřivý, Magda Sépová a ďalší. Ku Karolovi Hološkovi v sklárňach Lednické Rovne pribudol Jaroslav Taraba. V oblasti úžitkovej grafiky hodno uviesť výtvarníka staršej generácie Rudolfa Altrichtera, ktorého tvorba práve v 60. rokoch korešpondovala s aktuálnymi výtvarnými trendmi. Z nastupujúcej generácie Ivan Štěpán, Milan Veselý a niektorí ďalší prezentovali tvorbu vyššieho výtvarného štandardu, ktorá zároveň narúšala obvyklé stotožňovanie úžitkovej grafiky s plagátom. Kľúčovou osobnosťou v dizajne značiek a logotypov sa stal Miroslav Cipár.
K ďalšiemu rozširovaniu tvorivej základne dizajnu na Slovensku prispelo dobudovanie Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU), na ktorej popri disciplínach voľného umenia postupne zriadili oddelenia úžitkovej tvorby: v roku 1957 oddelenie užitej grafiky vedené Jozefom Chovanom a roku 1966 oddelenie priemyselného tvarovania pod vedením Václava Kautmana.