Druhá svetová vojna vytvorila predel, po ktorom sa dizajn na Slovensku vyvíjal v odlišných podmienkach. Po tom, čo sa v obnovenom Československu ujala monopolnej moci komunistická strana, prebehla síce na Slovensku masívna industrializácia, no výroba sa orientovala prednostne na kvantitatívne zretele a v jej profile sa neadekvátne preferoval ťažký priemysel. Absentovali tie princípy trhového mechanizmu, ktoré tvoria hnací motor rozvoja dizajnu – najmä konkurenčný tlak. Vnútorné prostredie československej ekonomiky určovali monopolní výrobcovia, export smeroval hlavne na východ, kde bola väčšina československých výrobkov bezkonkurenčná. Chýbal dôraz na inovačné procesy vo výrobe. Postupné technologické zaostávanie neumožnilo realizovať mnohé zaujímavé dizajnérske riešenia. Tie boli prezentované predovšetkým na súťažiach a výstavách, množstvo návrhov ostávalo v polohe nerealizovaných prototypov. Dizajn sa tak dostával do polohy platonickej profesie, ktorá bola síce formálne podporovaná oficiálnou ideológiou (kvalitný dizajn mal prispieť k všestrannému uspokojovaniu stále rastúcich hmotných a duchovných potrieb človeka, čo bol jeden zo základných deklarovaných cieľov socialistickej spoločnosti), ale v skutočnosti boli dizajnéri v deformovanej ekonomike zbytočnou príťažou. Čiastočnú výnimku tvorila oblasť úžitkovej grafiky, v ktorej sa však uprednostňovali a masívne podporovali len oblasti využiteľné v politickej propagande.
Problémy s profesionálnou realizáciou dizajnérov mali neraz za následok ich rezignáciu na spoluprácu s priemyselnou výrobou a „útek“ k voľným výtvarným disciplínam, ktorých morálne i finančné ohodnotenie bolo vyššie. Na báze priemyselnej výroby sa kvalitný štandard dizajnu darilo udržiavať len u nemnohých výrobcov, ktorí sa orientovali na export do priemyselne vyspelých krajín, prípadne v podnikoch s „osvieteným“ vedením. Základňa podmieňujúca možnosti realizácie slovenských dizajnérov bola preto neobyčajne úzka.
Z niekoľkých prípadov skutočne realizovanej spolupráce v priebehu 50. rokov 20. storočia prinieslo najmä pôsobenie Karola Hološka v Spojených sklárňach Lednické Rovne (úžitkové sklo) a Jána Čalovku v Sandriku Dolné Hámre (príbory a kovový riad) výsledky porovnateľné s vyspelou svetovou úrovňou. Popri nich treba uviesť návrhárov nábytku Viktora Holešťáka-Holubára a Františka Jiráka, Igora Didova zameriavajúceho sa na viaceré sféry priemyselnej výroby. Grafický dizajn sa obvykle zužoval na plagátovú tvorbu, v ktorej jednoznačnou dominantou bol politický plagát. Mimoriadne produktívna v oblasti divadelného plagátu bola dlhoročná spolupráca Čestmíra Pechra so Slovenským národným divadlom (SND). Spomedzi univerzálnejšie orientovaných grafických dizajnérov spomeňme Vlastimila Herolda, Drahomíra Mrózka a Alojza Riškoviča, pričom najmä tvorba posledne menovaného napĺňala i náročnejšie výtvarné kritériá.