Už koncom 50. rokov vzniká viacero skupín, z ktorých najvýraznejšie formuluje svoj program Skupina Mikuláša Galandu. Tá sa prvýkrát prezentovala na svojej výstave v Žiline v decembri 1957 a nadväzovala na progresívny umelecký odkaz Mikuláša Galandu. Treba však konštatovať, že aj tí autori, ktorí vytvorili niekoľko grafických listov – Milan Laluha, Andrej Barčík – sú bytostnými maliarmi, pre ktorých grafika neznamenala nové cesty hľadania, ale len aplikovanie poznatkov z maľby v inom médiu. Ďalším zoskupením je Skupina 29. augusta, ktorá združuje prevažne autorov generácie druhej svetovej vojny a prostredníctvom svojho teoretika Ľubora Káru predstavuje svoj tvorivý program s dôrazom na aktuálnosť tvorby. Práve v tejto skupine pôsobí aj viacero významných osobností dobovej grafickej tvorby – Vincent Hložník, Orest Dubay, Alojz Klimo.
Popri rozvíjaní tradičných tendencií sa od konca 60. rokov aj v grafike začínajú objavovať viaceré nové ohlasy na aktuálne európske dianie. Od informelu, ktorý predstavuje jednu z najradikálnejších premien podôb nášho výtvarného umenia, cez konceptuálne tendencie až po geometrickú abstrakciu. Grafickej tvorbe sa venovali aj účastníci Bratislavských konfrontácií. Napríklad Jozef Jankovič vytvoril niekoľko grafických listov štrukturálneho charakteru, Marián Čunderlík využíval odtlačky rôznych nájdených predmetov. Meditatívnejší charakter majú grafické listy Jaroslava Kočiša a najmä Dagmar Kočišovej. Eduard Ovčáček postupne prechádzal k používania letristických motívov. Miloš Urbásek realizoval svoje informelové monochrómne litografie s viacnásobným pretláčaním hrdzavých plechov alebo kúskov dreva, Mira Haberernová vytvorila niekoľko štrukturálnych, prevažne abstraktných grafík. Napriek radikálnemu významu tohto umeleckého vyjadrovania, ktorý sa oslobodzoval od viditeľnej javovej skutočnosti, i napriek progresívnym výsledkom musíme v oblasti grafiky skonštatovať, že popri maľbe a plastike išlo vo viacerých prípadoch skôr o jej okrajové postavenie. Okrem účastníkov Bratislavských konfrontácií spomeňme ešte Alexa Mlynárčika s prekrývaním a zmnožovaním textov a obrazov v jeho monotypových sériách či Stana Filka s jeho varíaciami máp Slovenska.
Ku koncu 60. rokov zaznamenávame v grafike pohyb smerom ku konceptuálnemu umeniu, pričom sa autori pohybujú na hranici akceptovania grafickej tvorby, ako Peter Bartoš, Stano Filko, Július Koller, Alex Mlynarčik, Michal Ker či Juraj Meliš. Ohlas na geometrickú abstrakciu sa na Slovensku začína objavovať až začiatkom 60. rokov, a to predovšetkým v tvorbe Alojza Klimu, Tamary Klimovej, Eduard Antala, Miloša Urbáska a Milana Dobeša.
V predvojnovom, ako aj v povojnovom vývine slovenskej grafickej tvorby hral jednu z najvýznamnejších úloh Vincent Hložník. Vplyv Vincenta Hložníka na vývoj grafickej tvorby na Slovensku v 80. rokoch mal skutočne zásadný význam. Ukazuje sa to napríklad aj pri založení Clubu grafikov, ktorého členovia sú prevažne absolventmi Vincenta Hložníka.
Ich prvé vystúpenie sa konalo v roku 1968 v Mestskej galérii v Bratislave. Jeho členovia (Jozej Baláž, Viera Bombová, Albín Brunovský, Miroslav Cipár, Orest Dubay, Viera Gergeľová, Ľubomír Kellenberger, Ján Lebiš, Emil Sedlák, Miloš Urbásek) sa snažili zachovať pôvodné poslanie grafickej tvorby, strážiť kultúru materiálov i čistotu jej náročných techník a predovšetkým nestratiť zo zreteľa charakter jej špecifických vlastností.
Významnú úlohu zohráva imaginatívne umenie, ktorej hlavným predstaviteľom je Albín Brunovský. Jeho tvorba sa dá, čo sa týka vplyvu na vývoj našej modernej grafickej tvorby, porovnať hádam len s odkazom Vincenta Hložníka. Albínovi Brunovskému ide o hľadanie harmónie, súladu, pokoja či ideálneho obrazu sveta. Medzi ďalších významných mladších absolventov Hložníkovej školy patria Vladimír Gažovič, Kamila Štanclová, Robert Brun, Marián Minarovič.
Oproti ostatným výtvarným disciplínam, kde autori mali minimálne možnosti prezentovať svoju tvorbu v zahraničí, bola práve slovenská grafika pomerne častým reprezentantom nášho umenia a získavala viaceré ocenenia. Na druhej strane v priebehu 70. a 80. rokov mnohé z jej podôb nemohli byť oficiálne prezentované. V polovici 80. rokov sa pod vplyvom gorbačovskej perestrojky začala pomaly uvoľňovať aj situácia na poli slovenského výtvarného umenia.
Postavenie grafiky v slovenskom výtvarnom umení 80. rokov sa dosť výrazne zmenilo. Ak ešte pred začiatkom 80. rokov prevládalo pomerné uspokojenie nad stavom súčasnej grafiky, pričom sa jej stále prisudzovalo miesto “prvej dámy“ v našej domácej výtvarnej produkcii, smerom k polovici 80. rokov sa začínajú ozývať čím ďalej, tým naliehavejšie hlasy o jej stagnácii. Vzápätí, sa jej však, čo sa môže zdať pomerne paradoxné, pririekajú značné kvality.
Ak sa v slovenskej umenovede čiastočne ujal pojem Hložníkova škola, rovnako sa začal používať aj pojem Brunovského škola. Z hľadiska dnešného pohľadu je presnejšie hovoriť skôr o Brunovského žiakoch, a nie o škole, ako sa často uvádza v umenovednej literatúre. Sám Brunovský najväčšmi akceptoval práve tých poslucháčov, ktorí ho najmenej napodobňovali. Medzi najpozoruhodnejších sa zaradili Karol Ondreička, Dušan Polakovič, Robert Jančovič, Vojtech Kolenčík, Peter Kľúčik, Stanislav Černý, Igor Piačka, Katarína Vavrová. Viacerí z neskorších absolventov sa začali prikláňať skôr k nepredmetnému zobrazeniu, ako Peter Augustovič, Igor Benca, Karol Felix, Marián Komáček, ku geometrickej abstrakcii Tamara Kolenčíková. Okrem Brunovského absolventov výraznejšie grafické programy môžeme zaznamenať u Blažeja Baláža, Martina Kellenbergera.
V priebehu 80. rokov slovenská grafika stratila na Slovensku svoje prioritné postavenie a na scéne sa neobjavili také výrazné grafické osobnosti, ako to bolo v predchádzajúcich obdobiach. Slovenská grafika nedokázala tvorivo aplikovať, a najmä rozvíjať podnety a tradície predchádzajúceho obdobia. Významná bola aj „historická únava“. V mnohom sa zastavila už na dosiahnutom, často sa opakovala a nevyužívala možnosti ďalšieho rozvoja.
Ako ďalšia z príčin bola aj situácia vo svetovom výtvarnom umení, kde sa preferovali veľkoplošné formáty a kládol sa dôraz na výrazné optické pôsobenie a mnohé menšie grafiky sa v tejto záplave doslova strácali. Práve vtedy začala aj nastupujúca generácia prinášať viaceré podnety zo svetového výtvarného diania, predovšetkým však v maľbe a plastike. Viacero mladých absolventov sa po návrate z cudziny orientuje práve na európsku výtvarnú scénu a čerpá podnety z talianskej “transavantgardy“, francúzskej “figuration libre“ či nemeckých “Die Neuen Wilde“ ─ Stano Bubán, Simona Bubánová, Daniel Brunovský, Laco Teren, Ivan Csudai, ale i ďalší. Špecifickým fenoménom sa stáva počítačová grafika, predovšetkým v tvorbe Jozefa Jankoviča a Daniela Fischera. Až neskôr sa jej začali venovať ďalší autori.
V roku 1996 bolo založené Združenie grafikov G-Bod, ktoré sa snažilo rozvíjať podoby súčasnej slovenskej grafiky, avšak bez toho, aby mali nejaký skupinový program alebo sa snažili preferovať určitý charakter grafickej tvorby. Práve naopak. Je to združenie otvorené nielen novým podnetom, ale aj ďalším disciplínam výtvarného umenia. Ich členmi sú Peter Augustovič, Igor Benca, Robert Brun, Karol Felix, Marcel Haščič, Robert Jančovič, Dušan Kállay, Peter Kľúčik, Vojtech Kolenčík, Marián Komáček, Karol Ondreička, Igor Piačka, Kamila Štanclová, Katarína Vavrová. (Neskôr Robert Jančovič a Katarína Vavrová vystúpili).
Snaha o rozšírenie hraníc grafiky je však vo viacerých prípadoch polemická. Grafika sa postupne vymaňuje z hraníc stanovených štýlom, ale nemôže sa úplne vymaniť z hraníc technologických, i keď tie sa v posledných desaťročiach značne posúvajú. Do popredia sa, väčšinou plne zaslúžene, dostávajú dovtedy neoficiálni umelci a predovšetkým začiatkom 90. rokov sa hložníkovská a brunovského línia pomerne rezolútne vyčleňuje z kontextu vývoja slovenského umenia. V tomto období sa prejavuje aj značná presýtenosť tých podôb slovenskej grafiky, ktorá sa predchádzajúce obdobia už pomaly pokladala za jedinú možnú. Koncom 90. rokov, ako aj začiatkom 21. storočia vystupujú do popredia predovšetkým neortodoxné chápania grafickej tvorby, často až na jej hraniciach (Matej Krén, Peter Kálmus, Peter Rónai, Marek Kvetán).