Najkomplexnejšie zasiahol do mladých dejín tapisérie profesor Antonín Kybal a jeho absolventi, ktorí podnietili vznik autorskej tapisérie v bývalom Československu. Kybal sa počas svojho aktívneho pôsobenia na Vysokej škole umeleckého priemyslu venoval aj vlastnej tvorivej činnosti, ale aj teoreticky zúročil svoje znalosti o textile v početných publikáciách a článkoch. Pri samotnej výučbe dbal na to, aby sa jeho študenti dôsledne oboznámili s technologickou podstatou tvorby tapisérií, s vlastnosťami materiálu, technikou farbenia. Upozorňoval aj na iné možnosti realizovania tapisérie, oceňoval u žiakov zmysel pre tvorivý experiment. Medzi jeho absolventov patrí množstvo výrazných osobností, ktorí svojou tvorbou prispeli k formovaniu textilnej tvorby. Obdobie konca 60. rokov a začiatku 70. rokov charakterizuje prúd nových myšlienok a zhustený tok tvorivých aktivít.
Zo Slovenska to bola Silvia Fedorová, ktorá bola Kybalovou absolventkou a spolu s ním sa ešte ako jeho študentka zúčastnila na 4. Medzinárodnom bienále tapisérie v Lausanne svojim dielom Transparentná tapiséria (1968). Už jej diplomová práca Textilný stĺp z roku 1970 je u nás jednou z prvých ukážok emancipácie tapisérie od steny. Dojem otáčavého pohybu autorka dosiahla využitím rôznych väzieb, inšpiráciu čerpala zo štruktúr morských koralov. Dielo S. Fedorovej je charakteristické rozmanitosťou povrchov, štruktúr a striedaním napätia medzi plastickými a transparentnými prvkami. Využíva možnosti textilného materiálu, jeho špecifické vlastnosti, farebnosť a široké spektrum väzieb. Popri tapisérii je v súčasnosti neoddeliteľnou súčasťou jej tvorby výroba šperkov a odevných doplnkov z netradičných materiálov, z rôznych netextilných hmôt (napr. igelit v kombinácii s kovovým vláknom) technikou paličkovanej čipky. Táto technika jej umožňuje klásť väčší dôraz na svetelné kvality diela a sprostredkúva pocit ľahkosti, transparentnosti. V roku 1987 získala na 3. Medzinárodnom bienále čipky v Bruseli čestné uznanie – Zlatú paličku za dielo Premeny čiernej a bielej. Postupne sa Fedorovej ťažisko presúva od rozmernejších diel tkaných tapisérií k menším kreáciám, čo je napokon aj príznačné pre celú textilnú tvorbu na konci 20. storočia.
Rozvoj tapisérie na Slovensku nemožno opísať bez predchádzajúceho oboznámenia sa s problematikou na území Čiech. Prvé kroky slovenských výtvarníkov a dotyky s tapisériou viedli cez spomínané české manufaktúry. Ale onedlho sa aj na Slovensku vytvorila požiadavka zriadenia obdobných dielní. Medzi prvé podobné pokusy patrí v 20. rokoch 20. storočia vznik dielne Spolku umeleckého priemyslu v Bratislave. Začali sa tu vytkávať diela známych maliarov, napr. M. Benku. Určite nemožno opomenúť ani význam bratislavskej školy umeleckých remesiel, aktívnej v rokoch 1928 – 1938, na ktorej pôsobil aj Ľ. Fulla. Avšak napriek mnohým pokusom sa tieto dielne neuchytili podľa počiatočného očakávania. Preto boli diela slovenských autorov zvyčajne vytkávané v českých dielňach, pokým sa situácia vplyvom absolventov Vysokej školy výtvarných umení nezmenila.
Peter Matejka viedol Ateliér monumentálneho maliarstva, ktorý sa v roku 1968 rozčlenil na dve užšie špecializované oddelenia: Matejkove Oddelenie voľnej maľby a gobelínu a Oddelenie úžitkovej a dekoratívnej maľby, ktoré viedol Orest Dubay. Poslucháči prevádzali svoje návrhy v rôznych technikách ako smalt, vitráž, freska, mozaika a pod. Matejkovi študenti si svoje teoretické znalosti overovali – zväčša na realizáciách svojich diplomových prác, tkaných podľa maliarskej predlohy – v jindřichohradeckých ako i valašskomeziříčskych dielňach. Už ako absolventi niektorí hľadajú aj iné cesty na realizovanie svojich prác, preto sa okrem vlastných ateliérov ukazuje nevyhnutnou a znovu aktuálnou aj požiadavka založiť obdobné dielne aj na Slovensku. Bola to práve absolventka Matejkovej školy Katarína Šujanová, ktorá iniciovala vznik dielní v roku 1974 v Ústredí umeleckých remesiel v Bratislave. Pod názvom Stredisko tapisérie sa stali na istý čas miestom, kde výtvarníci mohli realizovať svoje tapisérie s autorským prístupom, pričom sa dôraz kládol na textilné hodnoty diel. V dielňach sa tkali rozmerné tapisérie, určené zväčša do verejných, reprezentačných priestorov podľa návrhov Ľ. Fullu, M. Jakabčica, M. Dobeša, L. Jergušovej-Vydarenej a ďalších. Istý čas fungovali ešte ako reštaurátorské dielne, no napriek produktívnej snahe a množstvu diel, ktoré v týchto dielňach pod Šujanovej vedením vznikali (1974 – 1978), nepodarilo sa udržať ich v činnosti a napokon zanikli.
Autorská tvorba tapisérií K. Šujanovej sa vyznačuje rozmanitosťou povrchov a výraznou textúrou, už od počiatku využíva vo svojich dielach široké spektrum väzieb, ktoré vytvárajú graficky pôsobiaci, no plasticky členený povrch. V roku 1971 vzniká prvé dielo z cyklu Denníky. Charakteristickým prvkom tapisérií s touto tematikou je redukovaná, ale kontrastná farebnosť, rastrové delenie formátu, graficky pôsobiace línie kresby. Motív tvoria fragmenty ľudského tela, dominantné sú najmä tváre z profilu a en face či detail pier. S motívom profilu sa v Šujanovej tvorbe stretneme aj v prácach z neskoršieho obdobia, podobne ako s jej charakteristickou škálou farieb, predovšetkým v odtieňoch červenej a modrej. Okrem tapisérií môžeme v jej tvorbe z 90. rokov nájsť textilné objekty – plastiky a inštalácie s tematicky príbuznými námetmi – napr. v cykle Komunikácie. V týchto dielach používa techniku vrstvenia kontrastne sfarbených profilov tvárí z keprovej tkaniny. Medzi jej najmonumentálnejšie diela patrí priestorová inštalácia Vo vrstvách z roku 1994 – 1995. Kocka s pôdorysom 4x4m, vytvorená vrstvením textilu obsahovala predmety každodenného života Šujanovej a jej rodiny, od detských hračiek, tašiek, oblečenia až po tapisérie z jej ranného obdobia. Uloženie textilu nebolo náhodné, vrstvy tvorili akési geologické vrstevnice, boli ukladané po častiach a mali svoju vnútornú logiku i zmysel.
Medzi ďalších absolventov Matejkovho ateliéru, ktorí sa venovali tvorbe tapisérií patria D. Badeková, K. Barón, E. Cisárová-Mináriková, E. Haverlová-Hrčková, J. Kornúcik, E. Lehotská, L. Jergušová-Vydarená, K. Zavarská a ďalší.
Práce Evy Cisárovej-Minárikovej charakterizuje dialóg medzi súčasnou a historickou tapisériou. „Citácia“ – výtvarný postup, pri ktorom je do celku novovzniknutého diela zakomponovaný fragment diela iného autora je pre jej tvorbu príznačný. Napríklad v tapisérii z roku 1975 Môj rozhovor so ženou z inej doby, kde použila detail pochádzajúci z bruselskej tapisérie zo začiatku 16. storočia, tak i v neskorších dielach z 80. rokov (Konfrontácia s bruselskou tapisériou a Záznam zo svadobnej hostiny z roku 1530). Aj tu, ako vo svojich ďalších prácach využila bohaté variácie väzieb a technických postupov, ktoré dotvárajú autentický detail, prevzatý z historickej predlohy. Používa aj netradičné materiály, napr. v diele Čepiec, ktorý je utkaný z rôznofarebných sáčkov na zemiaky – paradoxne zväčšený do obrovských rozmerov. Neskôr sa autorka venuje komornejšej tvorbe textilných objektov, v cykloch Kaligrafický denník (1994), Šlabikár (1998), Vzorníky a textilné knihy (1999 – 2000), kde textil kombinuje s nájdenými predmetmi – ready-made, v súčasnosti najmä tvorbe miniatúr, v ktorých často využíva tradičné textilné techniky v netradičných tvarových a materiálových, väčšinou drôtených variáciách. Od roku 1990 – 2008 pôsobila na Vysokej škole výtvarných umení, kde viedla ateliér Voľnej textilnej tvorby, v roku 1997 založila na katedre textilu výučbu reštaurovania historických textílií, ktorá dosiaľ na Slovensku aj v Čechách absentovala.
Katarína Zavarská, ktorá študovala v ateliéri P. Matejku, absolvovala svoje štúdia už u jeho nástupcu na oddelení monumentálneho maliarstva F. Gajdoša. Zavarská sa najmä v počiatkoch svojej tvorby venovala tkanej tapisérii, neskôr sa od tradičného pojatia obracia smerom k inštalácii a netextilným materiálom. Dominantné je aj jej zaujatie textilnými vlastnosťami vlákien a ich štrukturálnymi možnosťami. Charakteristickou líniou Zavarskej tvorby je záujem o figúru v zmysle nielen formálnom, ale so všetkými jej psychickými stavmi a prežívaním. Autoportrétny záznam z rokov 1982 – 1983 znamenal počiatok jej figurálnej tvorby. V nasledujúcich dielach so silným autobiografickým podtextom začala spájať textil s médiom fotografie. To už nastala ďalšia etapa v jej tvorbe, odklon od tapisérie k inštalácii a enviromentu. Medzi rozmernejšie diela s dominantným motívom času a osobnej histórie, ktoré vznikli ešte kombináciou rôznych textilných techník s tkanými fragmentmi, môžeme zaradiť diela z rokov 1988 – 1996. V cykle Relikváre (1976 – 1997) prezentuje objekty, v ktorých začala v čoraz väčšej miere uplatňovať aj ručný papier a štruktúry prírodných materiálov v kombinácii s fotografiou. V 90. rokoch rokoch vytvorila priestorové inštalácie, ktoré už výrazne prekračujú vymedzené hranice textilného umenia a rozširujú ich (Múr rok 1991 a Bunkers´95).
Okrem absolventov bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení sa tvorbe tapisérií venovali aj ďalší umelci, ktorých spájal záujem o tkanie. Predstaviteľkou tejto skupiny je Mária Rudavská. Vo svojich monumentálnych tapisériách a nástenných kobercoch využíva okrem tkania aj iné ručné techniky, ktorými dotvárala svoje textilné objekty. Jej tvorba čerpá najmä z ľudovej tradície, ako materiál uprednostňuje prírodné vlákna. V súčasnosti sa Rudavská venuje najmä kresbe pastelom a keramike, ktorú kombinuje s medeným vláknom.