Po 2. svetovej vojne v obnovenom Československu znovu bolo nutné iniciovať vznik kultúrnych inštitúcií. V roku 1948 bola založená Slovenská národná galéria a dve vysoké školy venujúce sa vizuálnemu a performatívnemu umeniu: Vysoká škola výtvarných umení a Vysoká škola múzických umení (1949). Fotografiu, resp. film bolo možné na týchto školách však študovať až od 90. rokov. Fotografiu na univerzitnej úrovni mohli záujemci v Československu dovtedy študovať jedine na pražskej FAMU (Filmová a televízna akadémia múzických umení) a ako samostatnú špecializáciu až od r. 1960. O jej založenie a fungovanie sa zaslúžil profesor FAMU Ján Šmok.
Na činnosť Školy umeleckých remesiel nadväzuje v r.1945 z iniciatívy Povereníctva Ministerstva školstva a osvety založená Štátna umelecko-priemyselná škola v Bratislave. Vyučovanie zabezpečovali fotografické osobnosti, napr. Ľudovít Absolon alebo Alexander Strelinger.
Pre oblasť kultúry a fotografie znamenalo zrušenie súkromnej sféry presun profesionálnej aj spolkovej činnosti pod správu štátu. Z iniciatívy Magdalény Robinsonovej bola pre fotografov uznaných za profesionálov vytvorená fotografická sekcia pri slovenskom ústredí Zväzu československých výtvarných umelcov.
Od začiatku 50. rokov fotografické dianie začínalo podporovať množstvo aktivít – štátne aj medzinárodné fotografické výstavy, vydávanie periodík zahŕňajúcich aj fotografiu, vydávanie fotografických obrazových publikácií vo vydavateľstve Osveta v Martine. Koncom 60. rokov vznikla edícia Umelecká fotografia pri Štátnom nakladateľstve krásnej literatúry v Prahe, ktorá vydala aj súbornú monografiu významného fotografa, autora koncepcie rozhodujúceho okamihu a zakladateľa agentúry Magnum Henri-Cartier Bressona.
Vyšla aj revidovaná kniha Slovensko vo fotografii Karla Plicku (1949). Plickovo zobrazenie slovenského vidieka nadobudlo v novej politickej situácii nové kontexty.

DOKUMENT A REPORTÁŽ – MEDZI OSOBNÝM PRÍSTUPOM A PRIKÁZANÝM REALIZMOM

Hoci subjektívny prístup k témam a estetizácia skutočnosti neboli v súlade s oficiálnou doktrínou socialistického realizmu, napriek strachu z „formalizmu“ postupne prenikli aj do sféry fotografie. Budovanie socialistického štátu sa odrážalo na začiatku 50. rokov aj v reportážnej fotografii adoptovaním spôsobov zobrazenia spred nástupu moderny a obsahom poplatným budovaniu súčasnosti a budúcnosti. Od polovice 50. rokov autori pokračovali vo vizuálnom programe moderny napriek občasným témam vyhovujúcim dobe. Svedčí o tom výstava s akcentom na výtvarné umenie v SNG pod názvom Prerušená pieseň.
Z významných fotografov tohto obdobia spomeňme Jána Náhlika či dokumentaristu, autodidakta Viliama Malíka. Jeho snímky architektúry, miest, industriálnych stavieb či zachytenia aktuálneho diania (Repatrianti, Bombardovanie Apolky) sa stali súčasťou kultúrneho dedičstva Slovenska.

POÉZIA VŠEDNÉHO DŇA

Po udalostiach druhej svetovej vojny vedie vlna humanisticky orientovaného myslenia (a fotografie) v r. 1947 k založeniu medzinárodnej agentúry Magnum Photos (agentúra zastupovala fotografov ako nezávislých autorov a starala sa o ich autorské práva). Edward Steichen otvoril v r. 1955 v New Yorku putovnú výstavu Ľudská rodina (The Family of Man). Viac ako 500 dokumentárnych a reportážnych fotografií od autorov z celého sveta malo ukázať spolupatričnosť rodín z celého sveta a krásu všedného života. Krásu v nenápadnosti, skrytú poéziu dokáže zviditeľniť aj fotografia. Rozhodujúci okamih, v ktorom je situácia najvýstižnejšie prezentovaná, ako aj zaangažovanosť fotografovaných osôb na samotnej tvorbe snímky, sú súčasťou prístupov fotografov na oboch stranách vtedajšej opony.
Slovenskí fotografi popri poézii všedného dňa tvorili aj ovplyvnení štúdiom filmu či svojou prácou kameramana (Ján Cifra, Tibor Honty, Alexander Strelinger, Juraj Šajmovič).
V živej fotografii začínajú výraznejšie prejavovať osobnosti ako Martin Martinček, Karol Kállay, Bohumil Puskailer a ďalší.

MARTIN MARTINČEK

Martin Martinček, pôvodom právnik, sa po problémoch s režimom presídlil na Liptov a zmenil svoje civilné zamestnanie. Profesionálne sa začal venovať fotografii až vo veku 48 rokov. Vo svojej fotografickej tvorbe vytvoril „obrazovú encyklopédiu“ liptovskej krajiny a jej obyvateľov. Svoje fotografie prezentoval v knihách Nezbadaný svet, Vám patrí úcta, Vrchári, Hora, Chvála vody a v ďalších, na ktorých spolupracoval aj so spisovateľmi, predovšetkým však s básnikom Milanom Rúfusom (Kolíska, Ľudia v horách). Spomínaná spolupráca priniesla celistvé, unikátne knihy po obrazovej aj textovej stránke.
Martinček sa venoval aj fotografii prírody a krajiny, v ktorej cez zmeny svetla či mikromomenty hľadá jej hlbší život, animizuje drevo, vodu (knihy Chvála vody, Chvála slnka).
Dlhodobý záujem o ľudí z tohto kraja a poznanie ich života sa prejavujú v celej jeho tvorbe, v portrétoch a dokumentárnych záberoch ľudí z periférie spoločnosti, ktorých ukazuje s rešpektom a hľadá s nimi odpovede na otázky zmyslu života a hodnôt. Po hrdinskom a tichom boji, ako vidiek zobrazuje Martin Benka a Plickovej oslave Slovenska ako takého, Martinček svojim dielom akoby vzdával úctu neľahkému, skromnému spôsobu života vidieka a tichému odchádzaniu tých, ktorí tam žili.
Dokumentárny film Dušana Hanáka Obrazy starého sveta bol priamo inšpirovaný piatimi fotografickými súbormi tohto fotografa. Film, ako aj niektoré Martinčekove cykly, boli obmedzené v prezentácii na domácej pôde.

KAROL KÁLLAY

Osobnosť reportéra a žurnalistu Karola Kállaya je špecifická svojou všestrannosťou. Od roku 1956 pracoval ako fotograf v slobodnom povolaní. Ako jeden z mála tvorcov vtedajšieho Československa mal možnosť cestovať do zahraničia, kde vznikla väčšina jeho zásadných súborov (napr. Rím, Paríž, Mexiko, New York). Karola Kállaya možno považovať za fotografa s humanistickým zameraním. Štýly miešal, zbadať u neho vplyvy Nového dokumentu ako aj cit pre eleganciu momentu, ktorý pochádza z jeho súbežnej praxe módneho fotografa. Jeho fotografie vystihujú charakteristiku deja a jeho predstaviteľov .

BOHUMIL PUSKAILER

Fotograf, ktorého tvorba nebola po jeho emigrácii v r. 1968 v Československu publikovaná, zachytil tvár Bratislavy pred prestavbou. Snímky starej Vydrice, či ojedinelé fotografie príslušníkov hippies na Slovensku (pod názvom Deti lásky), diania z oblasti športu a umenia nesú rukopis Nového dokumentu. Treba spomenúť, že pomenovanie Nový dokument vychádza z výstavy New Documents, ktorá predstavila v r. 1967 fotografie autorov Garyho Winogranda, Lee Friedlandera a Diane Arbus so špecifickou estetikou – momentky, použitie zrna, akčnosť a priame zobrazenie deja bez pátosu.

IMAGINATÍVNE PRÍSTUPY A VÝTVARNÁ FOTOGRAFIA

Hoci sa v slovenskej literatúre a maľbe výrazne prejavil nadrealizmus, vo fotografii bola surrealistická tvorba doménou českej fotografie. Hľadanie nevedomého či podvedomého, nadreálneho sveta v náhodných reálnych zoskupeniach predmetov je charakteristické napr. v tvorbe fotografa Tibora Hontyho (žijúceho v Prahe), predovšetkým v cykloch zo sochárskych depozitov. Magdaléna Robinsonová používa vo svojich dielach surrealistickú metaforu.
Do fotografického spracovania tém vrchárov a krajín priniesol nové podnety autodidakt Igor Grossmann. Redukciou škály šedej dospel až ku takmer grafickému podaniu krajín.
Zároveň vyvstáva spor výtvarnej a živej fotografie, v ktorom živá fotografia (reportáž, dokument) v sebe zahŕňa príliš veľa náhodných faktorov, aby v nej bolo možné postaviť stabilný, celistvý výtvarný program, ktorý jeho autor dlhodobo môže sledovať. V grafickom a výtvarnom experimentovaní videlo množstvo fotografov (aj neprofesionálnych) možnosť povýšiť fotografiu na výtvarnú tvorbu. Subjektívny pohľad preniká do fotografie ako zdôrazňovanie jej kreatívnych možností výtvarnými prostriedkami („subjektívny“ bolo v ideológii 50. a 60. rokov nevhodné). Fotografi preto fotografie graficky štylizovali, znižovali množstvo tónov šedi na minimum, ako napr. Otakar Nehera a Igor Grossmann, alebo hľadali podobnosti a metafory, napr. tváre Fera Tomíka.
Do výtvarnej fotografie vstupuje ako nová téma akt, výrazne graficky zjednodušený, na dnešné pomery až decentný (napr. v tvorbe Mira Gregora).
Koncom 60. rokov, súbežne s uvoľňujúcou sa situáciou v československej spoločnosti, nastáva nový rozmach fotografie, a to nielen v podobe živej, dokumentárnej fotografie. Fotografii sa dostáva uznania a publicity aj v širšej verejnosti. Prvú sólovú fotografickú výstavu pripravila Slovenská národná galéria Martinovi Martinčekovi. V roku 1969 vzniká prvá galéria zameraná na fotografiu, Komorná galéria fotografie – Profil s teoretikom Ľudovítom Hlaváčom ako dramaturgom.