Camera obscura (doslova „tmavá komora“), optický princíp premietnutia po horizontálnej a vertikálnej osi prevráteného obrazu do priestoru situovanému oproti stene s otvorom či šošovkou bol pozorovaný už v staroveku. Od čias renesancie sa používal ako pomôcka pri perspektívnej maľbe, vo forme škatule či zatemnenej miestnosti. Sú opísané aj prírodné, nezámerne vytvorené camery obscury, či interiérové priestory, ktoré tento optický jav umožňovali (napr. projekcie na povale kaštieľa Koháryovcov vo Svätom Antone). J. K. Horváth, jezuitský profesor fyziky na trnavskej univerzite, opisuje vo svojich učebniciach z 2. polovice 18. storočia tento princíp, rozlišujúc pojmy camera obscura a camera optica (tmavá komora so šikmým zrkadlom – optická pomôcka).
K rozšíreniu dagerotypie, ako bol proces vytvárania fotografií na kovových doskách podľa svojho vynálezcu Louisa Daguerrea pomenovaný, prispel aj Jozef Maximilián Petzval, profesor matematiky a fyziky na Viedenskej univerzite. Petzval, narodený v Spišskej Belej, sa na žiadosť ďalšieho viedenského profesora Andreasa von Ettingshausena začal zaoberať výpočtom objektívu, ktorý by skrátil expozičný čas (dovtedajších približne 20 – 30 minút, a aj to za priameho slnečného svetla). Tzv. Petzvalov objektív so 16-násobne vyššou svetelnosťou bol vypočítaný v r. 1840 a používal sa pri tvorbe portrétov. Prototyp tohto objektívu vyrobil viedenský mechanik a optik Peter Wilhelm Friedrich Voigtländer (pozri Petzvalov fotoaparát). Ďalší objektív, vhodný na fotografiu krajiny, architektúry a na reprodukcie sa stal známym ako ortoskop. Petzval ho vypočítal v r. 1857. Petzvalov objektív sa používal až do vynájdenia anastigmatu Carlom Zeissom v r. 1889.

PRVÉ SNÍMKY A ICH AUTOR

Prví fotografi – nielen na Slovensku – boli pôvodne maliari alebo vedci, pre ktorých bola fotografia jedným z vedecko-technických či osobných záujmov. Profesia fotografa ako potulného tvorcu portrétov a krajín, alebo fotografa, ktorý mal vlastný ateliér, sa vyvinula postupne s technologickým rozmachom.
Štefan Anián Jedlík, benediktínsky mních, fyzik a vynálezca, univerzitný profesor na univerzite v Pešti, sa považuje za prvého uhorského fotoamatéra. Podľa záznamov možno usúdiť, že sa fotografii venoval v r. 1840 –1847. Významný slovenský maliar Jozef Božetech Klemens sa fotografii venoval počas štúdia maľby na Akadémii umení v Prahe. Jeho portrétne fotografie sú zároveň prvými zachovanými fotografiami od slovenského autora. Jeho olejomaľba Ľudovíta Štúra, ktorá sa stala legendárnym portrétom ducha národného hnutia, je namaľovaná pravdepodobne podľa fotografie.

OD POTULNÝCH FOTOGRAFOV KU ATELIÉROM

Kalotypia (talbotypia), fotografický proces preskúmaný Williamom Henry Fox Talbotom v tom istom roku ako dagerotypia, priniesol princíp papierového pozitívu a negatívu. Hoci v optickom rozlíšení nebola taká kvalitná ako dagerotypia, fotografický vývoj sa uberal ďalej týmto smerom. Vynález kolódiového (mokrého) procesu v r. 1851 priniesol masové rozšírenie fotografie. Oproti dagerotypii, pri ktorej existoval len jediný exemplár jednej snímky (a vďaka použitiu drahých kovov na výrobu aj pomerne drahý), prišiel zdokonalený proces pozitív – negatív, ktorý umožnil vytvorenie viacerých snímok z jedného negatívu na sklenených doskách. Jedným z najčastejších fotografických produktov tejto doby boli vizitky – portréty výsledného formátu cca 6 x 9 cm (ktoré bolo možné exponovať po 4 – 8 snímkach na spoločný negatív) po rozstrihaní a adjustácii. Výrobná cena jedného portrétu tak klesla na úroveň dostupnú širokým vrstvám, zároveň sa znížením nákladov sprístupnila fotografia ako živnosť.
Koncom 50. rokov 19. storočia si po dlhšej fotografickej praxi založil ateliér v Bratislave Eduard Kozič. Po zvládnutí dagerotypie a kalotypie Kozič zhotovoval svoje zákazky kolódiovým procesom, pričom ponúkal dokonca transfer fotografického obrazu na sklo, porcelán a iné materiály. Pohľady z Bratislavy bol súbor vizitiek ukazujúci rôzne zákutia mesta a prímestských oblastí. Po jeho smrti vedenie ateliéru prevzala jeho rodina a prevádzkovala ho až do 20. rokov 20. storočia. Patril k jedným z najvýznamnejších ateliérov v Bratislave i v kontexte územia dnešného Slovenska. V Košiciach pôsobil pôvodne akademický maliar Imrich Emanuel Roth. Portrétna tvorba vysokej umeleckej kvality a krajinárska (mestská) tvorba sú dôležitým zachytením obrazu vtedajších Košíc. Na začiatku 60. rokov 19. storočia sa fotografia rozšírila aj v menších mestách v Uhorsku, i na území dnešného Slovenska. Pravdepodobne v tom čase založil svoj ateliér v Prešove aj Karol Divald, ktorý zanikol až smrťou posledného člena rodiny Divaldovcov v r. 1968; ateliér sa venoval portrétnej tvorbe. Postupne vznikli ďalšie pracoviská, napr. v Bardejovských Kúpeľoch, Bardejove, Vysokých Tatrách a inde. Ťažiskom produkcie Karola Divalda sa však stala krajinárska fotografia: Vysoké Tatry, Pieniny, Horehronie, vydané ako pohľadnice či albumy pohľadníc s vytlačenými textami a ozdobnými rámčekmi. Svojim dielom prispel ku popularizácii Tatier v Uhorsku. Roth, Kozič a Divald sa zúčastňovali na medzinárodných výstavách fotografie, kde získali priaznivé ohlasy a ocenenia. Pôvodne vyštudovaný farmaceut Ludwig Angerer, narodený v Malackách, sa zúčastnil krymskej vojny ako vojnový farmaceut. S rakúskymi jednotkami sa dostal do Bukurešti. Popri svojej službe vytvoril ako amatérsky fotograf množstvo záberov civilnej populácie, Bukurešti a jej okolia, Moldavska, Valašska. Angerer nafotografoval aj turecké a ruské posádky. Tento vojenský konflikt bol oficiálne pokrytý britským fotografom Rogerom Fentonom, ktorého zábery sa považujú za prvú vojnovú reportáž. Angerer po svojom vojnovom angažmáne vystúpil z armády, aby sa venoval fotografii. Jeho viedenský ateliér získal titul dodávateľa pre cisársky a kráľovský dvor a v r. 1860 sa Angerer stal jediným fotografom, ktorý smel fotografovať celú cisársku rodinu, aj cisárovnú Alžbetu a jej deti.
Fotografiu podporovali aj neprofesionálni autori, i z vyšších kruhov (napr. veľkovojvodkyňa Izabela von Habsburg či v prvom desaťročí 20. storočia diplomat, astronóm, politik Milan Rastislav Štefánik). Priebežne vznikali kluby a organizovali sa výstavy amatérskej fotografie.

FOTOGRAFIA PROTI MAĽBE

Až do vynálezu fotografie sa maľba považovala za médium prinášajúce najvernejšiu ilúziu reality, zároveň však aj za umenie, ktoré existovalo len vďaka géniovi – maliarovi. Fotografia ako mechanický obraz reality ďaleko prevyšovala maľbu v prvom kritériu, súčasne ale musela nájsť svoje miesto ako umelecký druh. Na začiatku jej existencie sa tvorcovia snažili pre fotografiu toto miesto vydobyť cez privlastňovanie si maliarskych vyjadrovacích prostriedkov (mäkkosť svetla a kresby, kompozícia plánov, symetrie a vyváženosti, „malebnosť“ motívov, rukodielna retuš hraničiaca s premaľbou, zložitá montáž negatívov, preberanie jednotlivých žánrov maľby atď.). Neskôr autori, amatéri ako aj profesionáli spolu s formujúcou sa teoretickou obcou začali využívať technické vlastné prostriedky iba pre toto médium, a tak nachádzali jeho výnimočnosť (optická ostrosť/neostrosť, zrno, tonalita, výrezy). Prvý opísaný prístup je charakteristický pre piktorializmus. Časť fotografickej produkcie Rotha, Koziča i Divalda vychádza z tejto tradície. Druhý vykreslený prístup prispel ku priamemu prístupu k realite, občas badať aj v neskoršej tvorbe nielen uvedených autorov; k plnému prejavu dospel až v období po 1. svetovej vojne v podobe moderny.
Koniec 19. storočia sa niesol v duchu romantického hľadania koreňov v minulosti a formovania národnej identity. Národopisnú úlohu fotografie skúmal Pavol Socháň, v špecifickej atmosfére po r. 1848 – 1849 sa venoval fotografovaniu slovenských krojov a ich nositeľov a portrétovaniu postáv diania súvisiaceho s národným obrodením.
Ako pred vynálezom fotografie slúžila camera obscura ako optická pomôcka maliarom, fotografiu využívali maliari ako skicár, archív motívov. Z tohto obdobia sa zachovali napr. zábery Ladislava Medňanského (László Mednyánszky). V neskoršom období je zaujímavé skúmať fotografické „zápisky“ M. A. Bazovského a vplyvy fotografie na jeho tvorbu.

REALITA POHYBU A OBRAZU

Industrializácia konca 19. storočia ovplyvnila aj fotografiu. Pre masovo vyrábané produkty bolo nevyhnutné zaviesť istú štandardizáciu. Jedným z prvých udalostí tejto štandardizácie bolo spustenie výroby fotoaparátu na zvitkový film – Kodaku č. 1.
V roku 1893 zaviedol William Dickson perforáciu filmového pásu, ktorá umožnila nielen štandardizovaný a jednoduchý mechanický posun filmu vo fotoaparáte, ale aj v premietacom zariadení. Tento technologický posun znamenal zásadný krok k vynálezu filmu. Začína neustále vzájomné ovplyvňovanie fotografie a filmu nielen v technologických inováciách, ale aj vo vizuálnej podobe. Celuloidový filmový pás rýchlym premietaním statických záberov vytváral ilúziu pohybu. Skrátenie expozície vďaka stále citlivejším materiálom a vývoju optiky až na hodnoty, ktoré dokázali zachytiť či zastaviť pohyb, umožnilo vznik druhu fotografie, aký nemal v maľbe rovnocennú obdobu – reportáže, bežný život ľudí a mesta.
Americkí fotografi Alfred Stieglitz a Edward Steichen vo svojej fotografickej, edičnej a teoretickej činnosti zdôrazňovali nový program fotografie nadväzujúci na vizuálne a technické možnosti jej vlastné. Tzv. straight photography – priama fotografia prichádza k podobným prístupom ako moderna vo fotografii v Európe, avšak s inými východiskami, ako bude opísané v nasledujúcom texte.