Počiatky textilného umenia na Slovensku sú neoddeliteľne späté s vývojom v Čechách, keďže v tom čase sme už spolu existovali v jednom štáte, v bývalom Československu. Ďalším podstatným činiteľom bol fakt, že tento vývoj spadal do obdobia, keď naša republika prechádzala mnohými dramatickými zmenami. Vojna, oslobodenie a nastolenie komunistického režimu malo samozrejme vplyv aj na formovanie našej textilnej tvorby. Keďže ide o umeleckú disciplínu historicky takmer nezaťaženú, bez hlbokých koreňov, na rozdiel napr. od francúzskej destinácie, mali tieto udalosti na ňu značný vplyv. Obidve krajiny, Čechy aj Slovensko, nemali v histórii domácu tradíciu výroby tapisérie, aj keď poznanie a záujem o túto formu textilného umenia bol evidentný už v minulosti. Import tapisérií z Flámska, Nemecka a Francúzska bol síce veľmi živý. ale manufaktúrna výroba rozmerných tkaných tapisérií nemala na našom území tradíciu. To sa však netýka ďalších textilných techník. Napr. výšivka bola na našom území známa už od stredoveku, o čom svedčia aj zachované pamiatky. Okrem nej to boli rôznorodé tkáčske techniky, výroba čipiek, používaných ako úžitkový textil a pod. V našej tradícii sa zachovali vo veľmi početných variáciách, najmä v ľudovej tvorbe.
Dnes môžeme konštatovať, že počiatky vlastnej výroby tapisérie u nás nesiahajú hlbšie ako do konca 19. storočia, presnejšie do obdobia secesie. Zásluhu o prebudenie tohto remesla a vznik umeleckej textilnej tvorby v bývalom Československu majú dielenské manufaktúry, ktoré vznikli zásluhou nadšených ideálov dvoch osobností, Rudolfa Schlattauera a Marie Hoppe-Teinitzerovej.
Obe dielne sa stali platformou pre umelcov inklinujúcim k tejto forme umenia. Podobne ako vo Francúzsku priekopníckou snahou Jeana Lurçata a združenia maliarov – kartónistov, aj u nás sa tapiséria začala formovať z maliarskeho prostredia. Kartón bol neodmysliteľným prvkom v procese tkania tapisérie. Neskôr, so stále viac prehlbujúcim sa záujmom výtvarníkov o samotnú realizáciu, sa začal tento pomocný nástroj vytrácať. To už môžeme hovoriť o autonómnej autorskej tapisérii, ktorá sa paradoxne vyvíjala z počiatku na pôde dielní. Časom sa emancipovala úplne a autorská tvorba sa presunula z manufaktúr do umeleckých ateliérov. Úlohu profesionálnych tkáčov prevzali na seba autori, ktorí sa začali hlbšie zaoberať štúdiom autorskej výroby tapisérií, jej špecifík a samotným procesom tkania. Zásadnú úlohu pritom zohrávali aj novovzniknuté oddelenia na pôde vysokých škôl, rovnako v Čechách na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe pod vedením Antonína Kybala a Aloisa Fišárka, ako na Slovensku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri Petra Matejku.
Prvá československá gobelínová manufaktúra bola založená Rudolfom Schlattauerom v roku 1908 vo Valašskom Meziříčí. Ovplyvnil ho najmä pobyt v severských krajinách, kde spoznával domácu textilnú výrobu, ale aj jeho štúdium na viedenskej Akadémii. So spolužiakom H. Schwaigerom vytvorili hlavné námety a kartóny na tapisérie, ktoré sa v počas existencie dielní vytkávali v rôznych obmenách a farebných variáciách. Po jeho smrti sa dielne na istý čas dostali do stagnácie, až 50. roky priniesli podstatné zmeny. K slovu sa dostáva mladšia generácia s novým výtvarným názorom. Zmena nastáva aj v prístupe umelca k samotnej tvorbe, návrhu kartónu. Výtvarníci opúšťajú ilustratívny maliarsky prepis diela do textilnej techniky a namiesto toho sa snažia nájsť účinné spojenie technológie, materiálu, formy. Svoje návrhy prispôsobujú technike tkania a nie naopak, ako tomu bolo doteraz. Každý autor pristupoval k tvorbe svojim vlastným spôsobom. Veľkú zásluhu na tomto vývoji majú i samotné dielne, ktoré sa na dlhú dobu stali platformou pre umelcov venujúcich sa textilnej tvorbe. Zásadný význam pre zmenu postoja však nesú novovzniknuté oddelenia na pôde vysokých škôl. Dielne sa pod ich vplyvom stali miestom na realizáciu výtvarných konceptov textilných umelcov, autorských realizácií, keďže nástupcom vo vedúcej funkcii umeleckého vedenia dielní sa v roku 1955 stal Jindřich Vohánka, absolvent tzv. Kybalovej školy. Mení sa tak celkový charakter aj zameranie dielní, do ktorých začali dochádzať aj umelci zo Slovenska. Z dnešného pohľadu môžeme povedať, že to bol počiatok obdobia rozmachu tapisérií v Československu.
Druhá, len o niečo málo mladšia dielňa vznikla v roku 1910 iniciatívou Marie Hoppe-Teinitzerovej v Jindřichovom Hradci. Teinitzerová absolvovala vyššiu školu tkáčsku v Berlíne, štúdium si obohatila v Kodani, jej cesty ďalej viedli po významných centrách textilného diania. Pokračovala v Švédsku, Anglicku, Francúzsku, kde navštívila slávne gobelínové dielne Manufacture Nationale des Gobelins v Paríži a v Lyone. Po prvotnom oboznámení sa s tradičnou technikou tkanej tapisérie v zahraničí, kde mala hlboké historické korene, preniesli do našich podmienok jej výrobu. Pritom sa obaja snažili nájsť pre ňu adekvátny výraz, R. Schlattauer v secesnej štylizácii a M. Teintzerová hľadala skôr prepojenie v nadväznosti na naše tradície. I keď autori, ktorých oslovila, boli predovšetkým maliari a len okrajovo sa zaoberali textilom, nezameriavala sa na násilné interpretovanie maľby do textilu. Pre ňu bolo podstatné samotné dielo, jeho výrazovosť a vhodnosť transpozície do materiálu.
Prvým slovenským autorom spolupracujúcim s jindřichohradeckou dielňou sa stal maliar Ľudovít Fulla. Spoluprácu s ním nadviazala M. Teinitzerová. Prvé známe Fullove dielo prenesené do textilného materiálu bola Madona s anjelmi z roku 1948. Fulla do realizácie takmer nezasahoval, prípadne vykonal len menšie korektúry. Z bohatej produkcie realizácií sú to najmä tapisérie Pieseň a práca a Dedinská svadba, ktoré vzbudili širší ohlas aj v zahraničí. Pieseň a práca bola v roku 1958 na Svetovej výstave v Bruseli ocenená zlatou medailou. Fullov príklad onedlho nasledoval ďalší slovenský maliar Janko Alexy. Tentoraz to bol on, kto oslovil Teinitzerovú. Tapisérie podľa Alexyho návrhov sú charakteristické inšpiráciou ľudovou slovesnosťou, najmä jánošíkovskou tradíciou. Od 50. rokov 20. storočia sa naplno rozvinula spolupráca medzi českými manufaktúrami tapisérie a slovenskými maliarmi, medzi ktorými boli L. Mrázová, J. Krén, L. Gandl, M. Klimčák či E. Zmeták.