Vznik profesionálneho slovenského činoherného divadla a jeho vývin v 20. storočí

Po vzniku Česko-slovenskej republiky (1918) prichádza v divadle k mnohým podstatným premenám. V novej spoločensko-politickej situácii sa otvoril priestor na vplyv českej divadelnej kultúry. Divadelný život sa sústreďuje v Bratislave, ktorá sa stala hlavným mestom Slovenska. V bratislavskom Mestskom divadle hrajú nemecké, maďarské, české a neskôr slovenské divadelné spoločnosti. Jednou z najvýznamnejších kultúrnopolitických udalostí v novovzniknutom štáte je založenie Slovenského národného divadla (1920).
Prvou premiérou činohry SND bolo uvedenie hry bratov Mrštíkovcov Maryša (2. 3. 1920). Významnú úlohu v umeleckom vývine SND v 20. rokoch zohrával riaditeľ SND, hudobný skladateľ a dirigent O. Nedbal. Slovenská činohra sa postupne rozvíjala zásluhou prvého profesionálneho slovenského režiséra J. Borodáča. Tvorivé hľadanie Borodáča a jeho úsilie o postupnú emancipáciu slovenskej činohernej tvorby je spojené s jeho orientáciou na slovenskú klasickú a súčasnú dramatiku a na ruskú drámu (VHV, I. Stodola, J. Gregor-Tajovský, N. V. Ostrovskij, M. Gorkij). Súčasťou Borodáčovej programovej práce na rozvoji slovenskej činohry bolo aj založenie dramatického odboru Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave (1926).
Z hľadiska rozvoja slovenskej činohry SND veľmi významnú úlohu zohral jeho zájazdový súbor (tzv. Marška), ktorý propagoval divadelnú tvorbu na vidieku. Súbor pôsobil od augusta 1921 do júna 1922. V Marške začali po štúdiách na pražskom konzervatóriu umeleckú dráhu prví slovenskí profesionálni divadelníci J. Borodáč, O. Borodáčová-Országhová, A. Bagar, J. Kello a G. Arbet.
Roky 1938 – 1945 sú kľúčovým obdobím slovenskej divadelnej kultúry. Vo veľmi zložitej politickej a spoločenskej situácii slovenské divadelné umenie vyrovnalo vývinovú oneskorenosť a usilovalo sa začleniť do moderného európskeho divadla 20. storočia. SND sa konfrontuje s významnými dielami svetovej dramatiky (od antickej, osvietenskej, klasicistickej, romantickej, realistickej až po modernú dramatiku 20. storočia).
Významné sú modernistické a avantgardné tendencie réžie J. Jamnického vrátane scénografie E. Beluša a kostýmov výtvarníčky Ľ. Podobovej.
V období Slovenského štátu sa zintenzívneli úsilia o organizáciu mimobratislavského divadelníctva. V roku 1944 vznikli dve nové profesionálne divadlá – Slovenské komorné divadlo v Martine a Slovenské divadlo v Prešove.
Divadelný život je výrazný v povojnovom období relatívnej slobody (jedna totalita sa skončila a nebezpečenstvo druhej ešte len dávalo o sebe vedieť). Významnú úlohu v tomto období zohrala osobnosť režiséra A. Bagara. Za vývinový stimul divadelnej tvorby možno označiť tvorivý dialóg medzi režisérmi tradičnej realistickej orientácie (J. Borodáč, K. L. Zachar) a medzi režisérmi reprezentujúcimi úsilie o divadlo jednoznačne zakotvené v tvorivých postupoch modernej divadelnej tvorby 20. storočia (J. Budský, I. Lichard, T. Rakovský, J. Jamnický). Mimoriadne významnú úlohu zohrával L. Vychodil ako zakladateľská osobnosť modernej slovenskej scénografie. Súčasťou tvorby slovenských činoherných divadelníkov sa stala súčasná slovenská dramatika (I. Stodola, J. Barč-Ivan, P. Karvaš, L. Lahola, Š. Králik). Najmä prostredníctvom nej sa vyjadrovali o závažných problémoch súčasnosti, ktoré súviseli s bezprostredne prežitou vojnovou a povstaleckou skúsenosťou. Významnou udalosťou bol vznik Vysokej školy múzických umení (1949).
V roku 1945 J. Borodáč založil v Košiciach Východoslovenské národné divadlo, v Prešove vzniká Ukrajinské národné divadlo (divadlo rusínskej menšiny na východnom Slovensku). V roku 1946 vzniklo v Bratislave divadlo Nová scéna pod vedením dramatika a dramaturga P. Karvaša. Jeho dramaturgia bola zameraná na náročné diela svetovej literatúry, najmä modernej dramatiky 20. storočia.
Politické udalosti po februári 1948 priniesli do spoločenského a kultúrneho života podstatné zmeny. Do divadla začali prenikať politické a ideologické vplyvy. Dostalo označenie „socialistické“ a začalo sa považovať za jeden z najúčinnejších prostriedkov politickej propagandy a ideologického boja. Politicky presadzovaná a ideologicky motivovaná metóda tzv. socialistického realizmu sa stotožňovala s naturalistickou napodobeninou života na javisku. Politický a ideologický diktát dostával divadelnú tvorbu do polohy uniformity a šedivosti. Po roku 1954 divadelníci začali pociťovať neperspektívnosť situácie a hľadať aktívnejšie východiská. Tento proces sa v plnej miere realizoval až v zmenenej politickej situácii po roku 1956. Búrlivý rozvoj divadelnej siete sa považoval za najpozitívnejší príklad „demokratizácie“ a sprístupňovania divadelnej kultúry (Divadlo pracujúcich v Považskej Bystrici, neskôr Divadlo P. Jilemnického Žilina (1949), Stredoslovenské divadlo, neskôr Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene (1949), Krajové divadlo Nitra (1949), Maďarské oblastné divadlo Komárno (1952)).
Politický odmäk po roku 1956 sa odrazil v snahe o prekonávanie dogmatizmu a schematizmu. Hoci divadelná tvorba nesmela protirečiť základným doktrínam socialistickej ideológie a marxizmu, divadelníci nachádzali priestor na zložitejšie a pútavejšie výpovede. Všestranne profilovým súborom slovenskej divadelnej kultúry sa stáva činohra SND. Mimoriadne cenné a aktívne vývinové tendencie sa prejavovali aj v činohre mimobratislavských súborov (Krajové divadlo v Nitre, ktoré sa pod vedením mladého režiséra P. Haspru zaradilo k špičke slovenského divadelníctva).
Výbuch spoločenskej aktivity spojený s politickým uvoľňovaním a hľadaním „socializmu s ľudskou tvárou“ vrcholil v druhej polovici 60. rokov. Oslabenie ideologického a cenzúrneho dozoru, väčšia sloboda pre umeleckú tvorbu posilňovali kontakty so západnou kultúrou. Výrazné premeny sa prejavili najmä v dramaturgii a skladbe repertoárov (J. P. Sartre, A. Camus, T. Williams, F. Dürrenmatt, M. Frisch, E. Albee, A. Miller). Dôležitá je v tomto období éra politicky angažovaného a spoločenskokritického divadla v činohre Novej scény (dramaturg S. Mičinec a režisérka M. Husáková-Lokvencová) a v Divadle SNP v Martine (režisér M. Pietor).
Zapĺňajú sa biele miesta na mape slovenskej divadelnej kultúry súvisiace s mladosťou slovenského profesionálneho divadla (vznik Divadla poézie, kabaretného divadla Tatra revue a profesionálnej pantomímy pod vedením M. Sládka v Bratislave). Sľubný vývoj zahatala okupácia Česko-Slovenska v auguste 1968, proti ktorej vyjadrili odpor aj slovenskí divadelníci (napr. protiokupačne ladenými inscenáciami s aktuálnou výpoveďou v činohre SND – Krvavé sonety, Marína Havranová).
Významná je činnosť kultového Divadla na korze (1968 – 1971) pod vedením dramaturga M. Porubjaka a režiséra V. Strniska a s výrazným hereckým súborom (M. Labuda, S. Dančiak, P. Mikulík, M. Huba, Z. Furková, Z. Kolínska, M. Kňažko, M. Vášáryová, J. Kukura, P. Debnár). Otváracím predstavením bolo Čakanie na Godota S. Becketta.
Treba spomenúť aj hnutie malých javiskových foriem a jeho najvýznamnejšie prejavy v ochotníckom divadle (vznik a formovanie Radošinského naivného divadla).
Obdobie „normalizácie“ a „konsolidácie“ v okupovanom Česko-Slovensku negatívne poznačili aj divadelnú kultúru. Intenzívne sa obnovili praktiky ideologickej cenzúry. Diktát a kontrola pri schvaľovaní dramaturgických plánov v mnohom pripomínal prax prvej polovice 50. rokov (povinný zástoj súčasnej slovenskej a českej dramatiky, dramatiky sovietskej a spriatelených „ľudovodemokratických“ krajín). Situácia sa v priebehu druhej polovice 70. a 80. rokov postupne uvoľňovala. Veľká časť divadelnej tvorby postupne vyjadrovala odpor voči totalitnému systému, čo organicky vyústilo do angažovaného vystúpenia slovenských divadelníkov v novembrových udalostiach roku 1989.
Ťažisko progresívnych vývinových impulzov sa presunulo do mimobratislavských divadiel, čo má súvis s generačnými výmenami, nástupom mladých začínajúcich divadelníkov a prejavmi postmodernistických tendencií (režisér Ľ. Vajdička v martinskom Divadle SNP, režisér J. Bednárik v nitrianskom Divadle A. Bagara, autorské divadlo B. Uhlára a éra režiséra J. Nvotu v trnavskom Divadle pre deti a mládež).
Pre 80. roky a začiatok 90. rokov je významný aj vplyv akčnej scénografie J. Cillera a J. Zavarského a nástup novej generačnej vlny scénografov a kostýmových výtvarníkov (A. Votava, P. Čanecký, J. Fábry, M. Matejka, J. Valek, M. Ferenčík, V. Čáp, F. Lipták, E. Farkašová, L. Várossová, Ľ. Jariabková, M. Havran).