Tradičná populárna hudba (1800 – 1918)

Do začiatku 19. storočia sa v Európe v hrubých rysoch diferencovala hudba pod vplyvom významného postavenia kresťanských cirkví na duchovnú a svetskú. Duchovná hudba nachádzala uplatnenie v liturgii a pri príležitosti sviatkov cirkevného roka. Svetská hudba sa ďalej delila na umelú a ľudovú hudbu. Umelú, resp. umeleckú hudbu prevažne vo väčších mestách a na pánskych sídlach pestovala na Slovensku najmä šľachta. Začiatkom 19. storočia vzrastá spoločenský význam a ekonomická sila stredných vrstiev v mestách. Táto skutočnosť urýchlila demokratizačný proces ako aj kultúrne premeny v jednotlivých monarchiách. Silnejúca spoločenská vrstva zámožných mešťanov sa domáhala svojej „vlastnej kultúry“, „vlastnej hudby“, ktorá by odrážala ich životný štýl, vyjadrovala strasti i radosti každodenného života, prinášala potešenie, zábavu i poučenie. Začala sa rodiť populárna hudba. Tvorili ju ľahšie žánre:

    vyšší populár (inštrumentálna a vokálna hudba) – árie opier, operiet, vaudeville, singspielu, resp. spevohier, operné predohry, melodické a ľahko zapamätateľné časti komorných a symfonických diel, tanečné suity a štylizované tance,
    spoločenská a ľudová pieseň (vokálna hudba) – ľudová, poloľudová („štylizovaná“), kramárska pieseň, kuplet, tanečná pieseň v rytme poliek, valčíkov, štvoryliek, verbunku a čardášu, pochod, zborová pieseň, duchovná pieseň.

Spomínané hudobné druhy a žánre sa interpretovali v nenáročných úpravách pre spevácke zbory, dychové a salónne orchestre, malé orchestre a komorné združenia. Špecifický žáner novouhorskú pieseň pestovali rómske kapely s huslistami a cimbalistami, primášmi (Balogh, Berky, Banyák, Oláh, Szarközy, Czinka Panna, Jozef Piťo a i.). Miestami šírenia populárnej hudby už neboli len chrámy a šľachtické sídla, ale aj parky a námestia, kde vojenské dychovky vyhrávali na promenádnych koncertoch, salónne orchestre v reštauráciách a kúpeľných strediskách, na ulici a v krčme šramle v kvartetovom zložení dvoje huslí, klarinet alebo akordeón a gitara. Populárna hudba sa stáva nezastupiteľnou aj pre domáce rodinné muzicírovanie. V rakúsko-uhorskej monarchii politickými a kultúrnymi metropolami boli dlhodobo Viedeň a Budapešť. Geografická poloha týchto dvoch významných miest ovplyvnila aj kultúrny život Bratislavy a Košíc či neďalekého Prešova. Avšak ani bohaté banské mestá na Spiši ako Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica s veľkou kultúrnou tradíciou nezaostávali. Podľa vzoru anglického music hall, francúzského kabaretu, šantánu a café-concertu, nemeckého tingl-tangl a neskôr vplyvom politických zmien aj amerického minstrel show vznikali v uvedených mestách na území Slovenska špecifické pódiá s bohatým varietným programom. Tu sa rodia piesňové druhy šansón a satirická pieseň, tu sa domestifikujú americké tance tango a foxtrot. V rokoch fašistickej diktatúry počas II. svetovej vojny nezastupiteľnú rolu hrá satirická pieseň a po roku 1948 v bývalej ČSSR protest song, v ktorom kabaretní herci a hudobníci rafinovane kritizujú totalitu na malých divadelných scénach, dokonca aj v médiách.
Korene dychovej hudby siahajú do tzv. janičiarskych, resp. tureckých vojenských orchestrov s bicími nástrojmi (veľký a malý bubon, činely) a zvonkohrou. Po technickom zdokonalení dychových nástrojov v 20. rokoch 19. storočia dychové orchestre mohli plnohodnotne suplovať všetky možné obsadenia malých i veľkých ansámblov aj s počtom viac ako 50 členov z hľadiska zvukovosti, nástrojovej farebnosti, aj zo stránky koncepcie repertoáru, ktorý bol veľmi univerzálny. Obsahoval bežné pochody, tanečné transkripcie, upravené komorné a symfonické diela, operné predohry, tanečné suity, neskôr i skladby modernej populárnej a džezovej hudby. Dychové orchestre participovali na kultúrnom rozvoji miest aj dedín. Dirigenti orchestrov boli často zároveň skladateľmi a aranžérmi, organizátormi spoločenského života regiónu, funkcionármi v mestskom zastupiteľstve. Podľa vzoru vojenskej dychovky vznikali železničiarske, hasičské a banské hudby ako aj dedinské dychovky, ktoré majú dodnes v regiónoch veľkú popularitu a tradíciu. Až do vzniku prvej Československej republiky badať evidentný vplyv rakúskej dychovej hudby. Od roku 1918 zosilnel príliv kapelníkov a učiteľov hudby z Čiech a Moravy. Kmeňový repertoár slovenských dychoviek tvorili známe skladby českých autorov a kapelníkov vojenských a civilných (sokolských) hudieb.
Svoj vývojový vrchol však dychová hudba dosahuje až po vzniku Československej socialistickej republiky, pretože na jej rozvoji mala evidentný záujem vtedajšia politická moc, ktorá dychovú hudbu pokladala za kultúrno-národný idióm, či dokonca vojenskú záležitosť. Na druhej strane je však potrebné zdôrazniť význam dychovej hudby pre rozvoj kultúry všetkých regiónov. Každá väčšia obec mala svoju dychovku zriadenú u požiarnikov, železničiarov, vojakov, policajtov alebo civilov. Najmä v 50. a 60. rokoch 20. storočia vzniklo množstvo dychoviek po celom Slovensku. Kuriozitou 60. rokov bol rozmach mládežníckych dychoviek, ktoré nezriedka mali vysokú umeleckú úroveň a žali trofeje na medzinárodných súťažiach.
Neodmysliteľnou zložkou kultúrneho života na Slovensku sú spevácke zbory, ktoré sú tiež liahňou mladých hudobníkov, spevákov. Detské, študentské, ženské a mužské zbory ako aj vokálne zoskupenia „a capella“ nás už po mnohé roky sprevádzajú pri rôznych kultúrnych akciách, školských slávnostiach, festivaloch, súťažiach, samostatných koncertoch a v liturgii. Od nadšených „venčekárov“ interpretujúcich úpravy ľudových piesní, resp. „spoločenské piesne“ 19. storočia sa vyvinuli medzinárodne uznávané telesá so širokým repertoárom od ľudovej a klasickej hudby až po gospel (napr. v prípade súčasnej vokálnej skupiny Fragile).
Napokon je potrebné spomenúť pôsobenie profesionálnych i amatérskych salónnych orchestrov s malým obsadením, ktorí podobne mali svoj repertoár zložený z vyššieho populáru ako aj z tanečných štylizácií a ľudových piesní. Z ich interpretácie je pre túto oblasť odvodený štandardný názov „tanečná hudba“. Účinkovali v hotelových reštauráciách a kúpeľoch (odtiaľ nemecký názov „Kurorchester“), ale aj na rôznych slávnostiach a tanečných zábavách podobne ako kapely dychovej a cimbalovej hudby.
Z umelecky náročnejších hudobných žánrov populárnej hudby 19. a 20. storočia si vydobyla pevnú pozíciu opereta. Jej rozmach nastal v 60. rokoch 19. storočia a bol podmienený rovnako ako u predchádzajúcich hudobných druhov vzostupom populárnej hudby, „kultúry“ mestského obyvateľstva. Domáca tvorba nových operiet spočiatku na Slovensku bola skôr sporadickou. Napriek tomu je tu nepočetná, ale kvalitná skupina skladateľov, ktorých by sme mohli radiť medzi priekopníkov „slovenskej operety“, t. j. operety, ktorej libreto je napísané v slovenčine (Rudolf Adámy (1847 – 1917), Miloslav Francisci (1854 – 1926) a Albert Walla (1873 – ?).