Bratislavský hrad

 

Návršie nad historickým jadrom Bratislavy korunuje typická silueta bratislavského hradu. Výhodná poloha tohto miesta, umožňujúca kontrolu križovatky podunajskej a jantárovej obchodnej trasy lákala k osídľovaniu už od doby kamennej. Z tohto miesta zrejme ovládali v 2. storočí pred naším letopočtom vládcovia kmeňa Bójov rozsiahle oppidum, ktoré sa rozprestieralo na ploche 60 hektárov. Najnovšie výskumy s nálezom zlatých keltských statérov potvrdili, že aj na prelome nášho letopočtu tu mala keltská elita svoje paláce, budované technológiami podľa rímskych vzorov. Sídlo veľkomoravských veľmožov s úlohou cirkevnoadministratívneho centra v hradisku opevnenom drevozemnou konštrukciou z 9. storočia pripomínajú prezentované základy trojloďovej baziliky na východnej terase hradu. Po páde Veľkej Moravy sa v novo formujúcom uhorskom štáte sa bratislavský hrad stal súčasťou línie pohraničných hradov a bol aj s opevnením niekoľkokrát upravovaný. Dnešnú podobu štvorkrídlového paláca predurčila prestavba za kráľa Žigmunda, ktorá súvisela s opevňovaním západných hraníc krajiny proti husitským vojskám. Vtedy vybudovali dvojpodlažný gotický palác podľa vzorov talianskych castelov a hrad obohnali opevnením, ku ktorému patria i dnešná neskorogotická Žigmundova brána a východná bašta Luginsland. Renesančnú úpravu v rokoch 1552 – 62 vyvolalo dobytie hlavného mesta krajiny Budína osmanskými vojskami v roku 1529. V dôsledku toho funkcie hlavného mesta premiestnili do Bratislavy. V najstaršej a najmohutnejšej veži bratislavského hradu odvtedy uchovávali uhorské korunovačné klenoty a dodnes nesie názov Korunovačná veža. V prvej polovici 17. storočia prebiehali práce na vojnami a nepokojmi poškodenom hrade pod dozorom dedičného bratislavského župana Pálfiho (Pálffy). Na paláci v rokoch 1635 – 1639 vybudovali tretie poschodie a dve gotické veže doplnili na štyri. Reprezentačné sídlo vytvorila z hradu tereziánska prestavba z konca 18. storočia podľa plánov architekta Uhorskej kráľovskej komory F. A. Hilebranta. Vtedy pristavali pre potreby panovníčkinho zaťa uhorského miestodržiteľa Alberta Sasko-Tešínskeho a jeho manželky Márie Kristíny, ale i pre súkromné pobyty Márie Terézie k východnej fasáde nový štvorposchodový objekt. Zároveň na severnej terase hradu vybudovali barokovú záhradu. Požiar v roku 1811 premenil hrad na 150 rokov v ruinu, pričom najmä objekty z tereziánskej prestavby zanikli. Súčasný vzhľad čiastočne evokuje stav v 18. storočí a je výsledkom rozsiahlej rekonštrukcie, ktorá prebieha od polovice 50. rokov 20. storočia až doposiaľ. Hrad dnes slúži pre štátno-reprezentačné a kultúrne účely.

Peter Barta a kol: BRATISLAVSKÝ HRAD – sprievodca

Kultúrne dedičstvo > Národné kultúrne pamiatky