Nezávislá divadelná scéna

Maja Hriešik

To, čo sa v rámci divadelnej scény danej krajiny považuje za nezávislú tvorbu, sa v každej krajine definuje na základe odlišných, lokálne daných kultúrnych, politických a historických činiteľov. Na Slovensku sa pojem nezávislé divadlo zvyčajne interpretuje dvoma spôsobmi, ktoré sa od seba podstatne líšia, ba niekedy až navzájom vylučujú. Prvý interpretuje nezávislosť ako finančnú samostatnosť divadiel (či skôr divadelných skupín) voči verejným zdrojom financovania (štát, VÚC, mesto). Kladie nezávislosť do súvisu s otázkou prevádzky a financovania. Takto chápaná nezávislosť však znamená, že sa v tej istej kategórii môžu ocitnúť vedľa seba občianske združenia s vysokými umeleckými ambíciami nedisponujúce žiadnou divadelnou budovou a komerčné subjekty, ktoré svoje zdroje alebo priestory získavajú od komerčných sponzorov a zo zisku z tržby, čo v slovenských podmienkach predpokladá komerčnejší, niekedy aj bulvárny charakter repertoáru. To spochybňuje „nezávislosť“ ako takú, keďže nezávislé občianske združenia sú závislé od grantov (štátnych alebo medzinárodných dotačných výziev, ich termínov a podmienok), kým komerčné subjekty sú závislé od priazne publika, ktorého chúťkam sa neraz prispôsobujú.
Druhý spôsob interpretácie pojmu nezávislé divadlo na Slovensku si za východisko posúdenia nezávislosti berie posúdenie umeleckých ambícii tvorcov. Nezávislú scénu kladie do opozície ku kamennému divadlu – divadlu, ktoré má stálu scénu, súbor, a ktoré využíva vo svojej tvorbe tradičné inscenačné postupy. Nezávislosť je tu podmienená hľadaním nových obsahov a prístupov, v práci s formou sa často vykračuje smerom k multižánrovosti a netradičným spôsobom komunikácie s publikom. Takto chápaný pojem sa sčasti prekrýva s tým, čo sa v zahraničí označuje ako alternatívne, avantgardné divadlo. Na Slovensku sa zvyknú do neho zahŕňať aj komunitné divadelné projekty.
Pre spomínané nepríjemnosti s terminológiou sa termín nezávislá tvorba začal nahrádzať termínom nezriaďovaná kultúra. Viac vystihuje charakter tvorby vznikajúcej z iniciatívy štátom nezriaďovaných subjektov, často aj mimo oficiálne divadelné budovy, so snahou reagovať pohotovo na aktuálne otázky spoločenského života alebo vymaniť sa zo zabehnutých umeleckých postupov. Nezriaďovaná kultúra nevylučuje istú závislosťou na finančných dotáciách (národných alebo medzinárodných), čo má aj pozitívne, aj negatívne dôsledky. Na jednej strane ju charakterizuje rozmanitosť a na druhej strane dočasnosť. Aj renomované, kritikou oceňované subjekty, pre neprítomnosť viacročných grantov, sú nútené nanovo odôvodňovať svoju existenciu a každoročne sa uchádzať o dotácie na konkrétne projekty. Tento faktor výrazne ovplyvňuje samotnú tvorbu – chronicky absentuje pocit kontinuity a stability. To vyháňa mnohých tvorcov do zahraničia s vyhliadkou lepších, stabilnejších podmienok alebo ku komerčnejším zamestnaniam, ale na druhej strane, inšpiruje nezvyčajné, často omnoho nápaditejšie riešenia a hlbšie zamýšľanie tvorcov o umeleckých zámeroch.
Pokým v rámci oficiálnej a pravidelne financovanej divadelnej tvorbe v kamenných súboroch opery, činohry a baletu sa dramaturgia musí omnoho viac držať vopred stanovených plánov a jasne vymedzených finančných rámcov a polí pôsobenia, lebo si nemôže dovoliť za pochodu improvizovať, nezávislá scéna je komplikovaný a žánrovo pestrý, „nezaškatuľkovateľný“ útvar, v ktorom nezriedka rovnocenne vedľa seba existujú a spolu tvoria umelci a odborníci z rôznych odvetí alebo spolupracujú profesionáli s amatérmi. Samotná tvorba prebieha v skromnejších (často aj v neadekvátnych) priestorových podmienkach, nutnosťou je minimalizovať náklady a zaistiť skladnosť scénickej zložky, aby sa zvýšila mobilita zoskupenia. Tieto vonkajšie faktory formujú následne aj umelecký jazyk a samotnú výpoveď, podnecujú postupy, ktoré zámerne ignorujú bežné riešenia ako aj vzťahy voči divadelnej architektúre či divadelnému divákovi.