20. storočie a súčasnosť

V začiatkoch 20. storočia ešte stále musíme hovoriť skôr o sochárstve „na Slovensku“ ako o „slovenskom sochárstve“. V maliarstve relatívne rozvinutý secesný symbolizmus nenachádza svoje ozveny aj v sochárskej tvorbe. Historickú i sociálnu tematiku reprezentovala tvorba generácie starších sochárov narodených pred rokom 1900 – Alojzom Rigelem a Róbertom Kühmayerom.
Slovenské národné sochárstvo však stálo na začiatku vývoja až po roku 1918. Avantgardné hnutia prvej polovice 20. storočia sa slovenskému sochárstvu v čistej podobe vyhli. Sochárstvo, ktoré bolo vždy odkázané na mecenášstvo a štátne zákazky, sa v spoločnosti s nerozvinutou národnou buržoáziou vyvíjalo pomalšie.
Zakladajúcou osobnosťou moderného slovenského sochárstva v duchu aktuálnych tendencií v Európe je Ján Koniarek. Cez jeho tvorbu sa aj u nás odrazila tzv. rodinovská línia sochárstva (protikladom tejto línie sú práce umelcov nadväzujúcich na neoklasické dielo francúzskeho sochára Aristida Maillola, u nás napr. monumentálne ženské akty Jozefa Arpáda Murmanna z 20. rokov).
Katalyzátorom zmeny prostredia umeleckého podhubia na Slovensku nepochybne bol vznik výtvarného školstva. V roku 1928 bola u nás založená Škola umeleckých remesiel a spolu s „pomníkovou horúčkou“, prirodzene vychádzajúcou zo snahy rozvíjať národný kultúrny život, prispela k zmene podmienok na vznik slovenského umenia. Slováci zakladajúci tradície umenia prichádzali vyštudovaní v Prahe, Viedni a Budapešti.
Jedným z prvých slovenských sochárov študujúcich na pražskej akadémii je Ladislav Majerský, ktorý na Slovensko priniesol sociálny civilizmus. Sociálne námety sa objavujú aj v tvorbe Vojtecha Ihriského, žiaka Jana Štursu, a dokonca i v ranej tvorbe Rudolfa Pribiša.
V 20. a 30. rokoch sprostredkúval priamu francúzsku skúsenosť asistenta z Bourdellovho ateliéru Július Bártffay, ktorého vrcholná tvorba paradoxne na úkor dramatického pátosu inklinovala k rodinovským secesno-symbolickým polohám.
Koncom 30. rokov sa z pražských štúdií na Slovensko vracia príslušník mladšej generácie umelcov Jozef Kostka. Jeho tvorba je už charakteristická pohybom medzi realistickým a abstraktným stvárnením. Býva označovaný ako „sochár básnik“ pre svoju senzuálnu tvarovú intuíciu a dovtedy u nás nepoznanú sochársku lyriku.
Rudolf Uher, ďalšia zo zakladajúcich osobností, pre slovenské sochárstvo v 40. rokoch zasa otvoril problém archetypu. Neskôr v 60. rokoch dospel k rustikálne cítenej znakovitej abstrakcii a veľkorysému sochárskemu gestu.
K odkazu moderných maliarskych klasikov sa koncom 50. rokov vracia Skupina Mikuláša Galandu, v sochárstve hľadajúca hmotné vyjadrenie dedičstva ľudovej kultúry na Slovensku a archetypálnej pamäti národa. V sochárstve sa touto cestou vybrali Vladimír Kompánek a Andrej Rudavský.
Východiskami aktuálneho umenia 60. rokov, v období uvoľnenia cenzúry oficiálnych štruktúr, sa stal odklon od realistického zobrazovania. Štrukturálna abstrakcia a nesochárske narábanie s rôznym materiálom otvorilo nové cesty vyjadrenia nielen soche, ale aj všetkým výtvarným druhom. Jaroslav Kočiš patril k sochárskym protagonistom štrukturálnej abstrakcie.
Abstraktný bol i úvod tvorby azda najrešpektovanejšieho žijúceho slovenského sochára Jozefa Jankoviča. Vo svojom diele rozpracoval problematiku nájdeného objektu a asambláže. V polovici 60. rokov však dospel k novej figurácii. Charakteristický motív v jeho tvorbe je zámerne predimenzovaná ľudská figúra/končatina, brutálne až sarkasticky polemizujúca s obrazom človeka a ľudského tela v európskom sochárstve. Jankovič sa svojským spôsobom ujal i pomníkovej tvorby. Najznámejším dielom je normalizačným režimom odstránený pomník SNP v Banskej Bystrici Obete varujú (1965 – 1969).
Pop art a nová figurácia ovplyvnili i súbežnú tvorbu Dušana Králika. Sochári pohybujúci sa na hranici plastiky inšpirovanej prírodným tvarom a konštruktívnych tendencií boli Ján Mathé, Juraj Rusňák alebo Pavol Binder.
Geometricko-konštruktívna tvorba sa na konci 60. rokov sústredila okolo klubu konkretistov – Štefana Belohradského a Juraja Bartusza. Juraj Bartusz neskôr spojil plastiku s akčným a konceptuálnym umením. Krátku epizódu geometrickej abstrakcie absolvovala i Mária Bartuszová. Bartuszová sa neskôr dopracovala k svojskej podobe biomorfnej plastiky vznikajúcej ako výsledok procesu originálneho spracovania sadry v tekutom stave. V širšom kontexte ojedinelá je i tvorba slovenského sochára Juraja Meliša, ktorý sa vzdal dogmy akademickej výučby klasického modelovania v prospech anti-estétskeho programu hrubej neopracovanej tvorby.
Kreativita vo výbere materiálu a techniky, ktorej cestu otvorila druhá avantgarda 60. rokov, so sebou prináša fenomén zahmlievania hraníc medzi jednotlivými umeleckými disciplínami. Používanie nájdeného objektu, „sochárske“ skladanie inštalácií a vplyv konceptuálneho uvažovania o tvorbe znamená, že povaha umeleckej produkcie celého radu sochárov fungujúcich na slovenskej scéne je intermediálna. Možno najtypickejším intermediálnym umelcom je Vladimír Havrilla. I napriek tomu, že socha je vo výtvarnom uvažovaní Vladimíra Havrillu dôležitá, svoje sochy kreslí, maľuje či dokonca píše a zadáva cez telefón. Čoraz viac používa počítačovú animáciu na realizáciu starších priestorových konceptov.
Po roku 1989 sa prirodzene zmenilo aj osadenstvo výtvarných pedagógov na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (novými vedúcimi sochárskych ateliérov sa stali Jozef Jankovič, Juraj Meliš a nakrátko i Vladimír Havrilla). Dôraz sa od 90. rokov kládol na zvládnutie klasických sochárskych materiálov a techník kombinovaných s vedením k novým tendenciám v priestorovej tvorbe.
Tvorba novej generácie autorov sa tak posúva smerom k experimentálnej práci s nesochárskym materiálom, objektu či inštalácii (Anton Čierny, Patrik Kovačovský, Denisa Lehocká, Michal Moravčík…).
V roku 1998 pričinením Juraja Bartusza vznikla ďalšia platforma na vzdelávanie mladých sochárov – Fakulta umení na Technickej univerzite v Košiciach.