Prvá polovica 20. storočia

Obdobie prvých dvoch decénií 20. storočia na Slovensku poskytuje v oblasti grafickej tvorby len málo príležitostí na systematickejšie bádanie, skôr ako nejaký súvislý vývin nachádzame útržkovité fragmenty tejto oblasti výtvarného umenia. Nemôžeme hovoriť nielenže o nejakých školách či prevládajúcich tendenciách, ale ani o výrazných osobnostiach, ktoré by aspoň položili základ ďalšieho rozvoja tejto disciplíny. Národné či sociálne témy sú aj z tohto pohľadu viac-menej zanedbateľné. Môžeme teda zaznamenať len veľmi sporadické prejavy grafickej tvorby, navyše u autorov, ktorých tvorba bola silne previazaná s maďarským prostredím. Na Slovensku začiatkom 20. storočia ešte neexistovalo kvalifikované výtvarné školstvo. V rokoch 1911 ─ 1932 bola pre výtvarné vzdelanie jedinou možnosťou súkromná maliarska škola Gustáva Mallého v Bratislave, až v roku 1921 sa zakladá maliarska škola Eugena Króna v Košiciach a na existenciu Vysokej školy výtvarných umení sme si museli počkať až do roku 1949.
Skutočnosť absencie vlastnej národnej kultúrnej tradície sa potom začína prejavovať v naliehavom hľadaní vlastnej identity zdôrazňovanej práve v oblasti umenia. Až obdobie po roku 1918 má charakter zakladateľského obdobia.
Nemôžeme teda v tomto období hovoriť o kompletnejších dejinách moderného umenia na Slovensku, ktoré sa v skutočnosti, aj to predovšetkým v maľbe, začínajú košickou modernou. Od roku 1919 začínajú byť na Slovensku pod vplyvom politických udalostí najmä Košice miestom, kde sa sústreďujú viacerí európski, najmä však maďarskí umelci (L. Tihányi, G. Schiller, B. Kontuly, O. Berger, z českých F. Foltýn). Je len prirodzené, že ich pobyt v Košiciach mal význam nielen pre intelektuálny rozvoj daného prostredia, ale pozitívne vplýval svojím nadväzovaním na aktuálne európske umelecké podnety na rozvoj výtvarného umenia.
Rozhodne významným impulzom pre ďalší rozvoj výtvarného umenia bolo založenie školy Eugéna Króna. V rokoch 1921 ─ 1926 v nej študovalo viacero poslucháčov, z grafikov najmä Koloman Sokol. Vcelku to bolo obdobie nielen hľadania nových výrazových prvkov, ale predovšetkým hľadania vlastnej identity.
Ako sa ukázalo, pre ďalší rozvoj grafiky na Slovensku boli podnetnejšie skôr pomerne realistické diela s mierne expresívnym charakterom, ale s výraznejšou inklináciou buď k národným, ľudovým témam, alebo k sociálne orientovanej podobe, pričom tieto dva momenty sa navzájom nevylučovali. Ináč povedané – aktuálnejšou potrebou bola spätosť s daným prostredím, ako je to v diele Gejzu Angyala, Viktora Hermélyho či Antona Djuračku, kde sa autori orientujú na motívy zo slovenského vidieka, zobrazujú najmä pastierov a roľníkov. Grafickej tvorbe sa po roku 1918 sporadicky venovali aj ďalší autori, pričom najvýznamnejšie zasiahol do vývoja slovenskej grafiky Koloman Sokol.
Už počas štúdií na Akadémii výtvarných umení v Prahe sa Koloman Sokol zaradil na popredné miesta európskej expresívnej, sociálne orientovanej grafickej tvorby a stal sa aj členom prestížneho spolku Hollar, s ktorým vystavoval v najvýznamnejších umeleckých svetových centrách. Svojou tvorbou výrazne prekračuje dobové chápanie umenia na Slovensku. Význam Kolomana Sokola v kontexte vývoja slovenskej grafiky sa ukazuje ako ojedinelý. Čo je z hľadiska vývoja slovenskej grafiky dôležité, rýchlo sa vymanil z provincionálneho vplyvu a ako prvý zo slovenských grafikov výrazne presiahol teritórium Slovenska. Už počas štúdií v Prahe sa zaradil medzi popredných grafikov a ovplyvnil európsku i mexickú výtvarnú scénu, kde na pozvanie mexickej vlády pôsobil.
Popri Sokolovom programe a inšpirácii jeho tvorbou rozhodný význam na vymaňovanie sa z výraznej provincionality malo založenie Školy umeleckých remesiel v Bratislave v roku 1928, iniciované jej prvým riaditeľom, významným českým etnografom a pedagógom Jozefom Vydrom. Bezprostredné napojenie na všetky oblasti života, hľadanie syntézy umenia a života a nadväzovanie školy na umelecký a umeleckoremeselný prejav avantgardného dessauského Bauhausu sa ukázali ako mimoriadne pozitívne. Významné boli Súkromné listy, ktoré v rokoch 1930 ─ 1932 vydávali M. Galanda a Ľ. Fulla. Svojím charakterom sa stali v našich podmienkach ojedinelým manifestom proklamujúcim modernosť v umení. Obidvaja autori striktne uplatňovali tieto princípy aj vo svojej tvorbe. Fulla z našich grafikov zašiel najďalej a vlastne – okrem Galandu – nemá v takto postavenom programe iného rovnocenného partnera. V grafických listoch z tohto obdobia už skutočne nevytvára to, čo vidí, ale to, čo vie ako to napokon formuluje aj v Súkromných listoch. Naplno využíva nielen poznatky z kubizmu, ale aj z detského výtvarného prejavu, ktoré dobre poznal, keďže pôsobil na Škole umeleckých remesiel aj na oddelení detských výtvarných kurzov.
V tvorbe Galandu nachádzame počas celej tvorby aj motívy z dedinského prostredia. Podstatným je fakt zbavenia ich romanticko-sentimentálneho charakteru, prvoplánovej povrchnosti a netvorivej opisnosti.
Tvorba Ľudovíta Fullu a Mikuláša Galandu 20. a 30. rokov, samozrejme popri Sokolovom odkaze, najvýraznejšie ovplyvňuje ďalšie smerovanie modernej slovenskej grafiky odlišujúcej sa od dovtedajšej patetizácie alebo dekoratívnej štylizácie. Jej racionálne jadro malo význam pre ďalšie skúmania vnútorných štruktúr grafických diel, ako sa o to s väčším či menším úspechom pokúšali viacerí neskorší priami či nepriami nasledovníci týchto umelcov.
Výraznejšie boli tendencie hľadanie mýtu slovenského národa, jeho idealizácie až heroizácie. Snahou o prekonanie vytvárania tohto mýtu prostredníctvom sentimentálnych a romantizujúcich a postromantických obrazov a zároveň protikladom k využívaniu nových formálnych prostriedkov bola tvorba Martina Benku. I keď v grafike predsa len menej výrazne, aj tu zobrazuje heroického predimenzovaného človeka v typickom slovenskom kroji situovaného do prostredia slovenských hôr. V roku 1938 vznikla Surrealistická skupina a Avantgarda 38, na ktorých činnosti sa zúčastňovali aj viacerí grafici a ktorých aktivity podnietili tvorbu viacerých autorov inklinujúcich k surrealistickému prejavu. V rokoch 1940 ─ 1942 vychádzajú Zborníky slovenských nadrealistov, s ktorými spolupracujú niektorí výtvarníci venujúci sa aj grafike, ako Vincent Hložník, Ladislav Guderna, Viliam Chmel či Ervín Semian.
Od začiatku 30. rokov začínajú v Prahe študovať aj poslucháči zo Slovenska, ktorí podľa rokov narodenia dostali meno Generácia 1909 a Generácia 1919. Už počas štúdií a krátko po nich formulujú svoj vlastný výtvarný program priamo odvodený predovšetkým priamym alebo sprostredkovaným poučením z dobových parížskych avantgárd. Rovnako ako v maľbe, prirodzene, nachádzali túto inšpiráciu aj v grafike spomenutých autorov. Z tejto prvej výraznejšej skupiny slovenských umelcov sa grafickej tvorbe systematickejšie venovali len Eugen Nevan, Július Szabó, čiastočne Cyprián Majerník a Dezider Milly.
Zatiaľ čo z prvej výraznej generácie školenej v pražskom umeleckom prostredí, často uvádzanej aj ako Generácia 1909, sa grafickej tvorbe systematicky nevenovali nijakí autori, ďalšia generácia, narodená okolo roku 1919, už výraznejšie a programovejšie formulovala svoj grafický program. Zároveň však môžeme konštatovať, že každý jeden z autorov tejto generácie sa opieral o rozdielne výtvarné východiská – v grafickej tvorbe to boli najmä Orest Dubay, Vincent Hložník, Viliam Chmel, Ervín Semian a Ernest Zmeták. Ich istou spoločnou črtou bolo ─ okrem Oresta Dubaya ─ hľadanie súvislosti reality a nadreality.
Už v ranej tvorbe najvýznamnejšieho grafika tohto obdobia Vincenta Hložníka sa ozýva nielen výrazný protipól patetizácie a idealizácie, ale aj iné chápanie sociálne orientovanej tvorby, ktorou bolo v týchto rokoch výrazne poznamenané výtvarné umenie v mnohých európskych krajinách. Hoci Hložníkove diela boli nesporne aj reakciou na traumu doby, skôr by sme ich mohli chápať ako obrazy ľudskej tragédie v historickom kontexte. Vyústením sú časté apokalyptické výjavy ako dôsledok ľudských činov po celé generácie.
Až koncom 40. rokov sa začal grafickej tvorbe intenzívnejšie venovať Ernest Zmeták, predovšetkým s tematikou zo Starého zákona a s ľudovými motívmi, kde dokázal maximálne vyťažiť dramatický výraz z možností drevorezu.
Ešte v roku 1948 sa podarilo založiť Spolok umelcov a priateľov grafiky na Slovensku, ktorého členmi sa stali Matilda Čechová, Jarmila Čihánková, Orest Dubay, Vincent Hložník, Anton Hollý, Alojz Klimo, Eugen Nevan, Václav Sivko, Jozef Šturdík, Ernest Zmeták, Ľudovít Fulla, Dezider Milly, Eugen Lehotský, Július Szabó a Ľudovít Kudlák, ktorých prvá výstava sa uskutočnila v máji 1949 vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach. Môžeme zosumarizovať, že slovenská grafika 50. rokov, podobne ako celé naše umenie, výrazne stagnovala. Tematicky ─ okrem ľudovej tvorby ─ je väčšina diel zameraná na druhú svetovú vojnu, najmä na Slovenské národné povstanie, výstavy sú realizované pri príležitosti rôznych politických výročí.